....akoby náhodou ocitám sa v klietke bezbrannosti a neunikám ani o milimeter bezuzdnej fatamorgáne dnešných okamihov naplňajúcich ma dotykmi...farbami..tonmi-celistvosti mojho osameleho sveta...
..počúvam svoje vzdialené kroky,nazdávajuc sa,že nezostávam na jednom mieste,že sa nenechám len tak odplaviť búrke vriacej pod pokrievkou tlčúcej v oblasti aorty....
..kráčam a ešte stále si zakrývam tvár,dúfajúc,že už nikdy nebudem musieť vidieť to čovychádza mojim krokom v ústrety,že nebudem musieť nazrieť do drzo napriameneho odrazu v zrkadle.dúfam,že som neobjaveným druhom upírov ktoreho nemozno vidieť ani vlastnými očami..že sa dokonca nedokážem ani vnímať...
....cítim jemný záchvev vone nesúcej sa sinúsoidou vánku až do špiku kosti,rútiacej sa opreteky s mojim prúdom krvi v žilách...tam sa lahodnosť neistého vnemu rozkladá na nechutnú zmes pachov...rozklada sa čoraz rýchlejšie a bolestnejšie...priamo úmerne mojmu dychu tepu...toku myšlienok....túžbam....
...možno..možno keby som našla silu odkryť tvár,ucítila by čaro arome som ktorá sa mi bridí,samovoľne,bez akéhokoľvek uvedomenia...
...a tak si neuvedomujem,že to čo mi znemožňuje intenzívne vnimať lahodnosť a slastnosť tohto všedneho vnemu,nieje pach mojich rúk či dlaní,brániacich mi vidieť...počuvať...citiť....vnímať to čo sa mi núka..naplniť sa jemnocitom ktorý ma obkľučuje...
....zdá sa mi že cítim vlastny strach....
