Písmo:
A-
|
A+
...splaviť vetru hrozy,vypustiť moru
zvetrávajúcu kamene istoty
skalky detailov
dopustím zrúteniu vlastných snov
skáčem po črepoch ružových okuliarov
začali mi odopierať vidieť cez sklá
deformovali pohľad
tlačili ma na duši
zhnité lístie jesene,zakryla mi hmla
srdce zakonzervované nežnosťou obaluje mi ľad
strhnuté a udupané v krvavých mlákach
črepín ružového kaleidoskopu
nechcem ich viac!!!
no odraz moj prebýva v kúskoch na zemi
a prach roztriešteneho skla zarýva sa do kože
odchádzam od skresleneho obzoru
len teraz začínam chápať
že všetkému je koniec,ked vyschne vodopád
všetka špina a hniloba zostane stáť
a si bezmocne všemocný stýtisíci a predsa prvykrát...
