Byť cudzincom v Číne je občas oveľa zaujímavejšie a vtipnejšie než sa môže na prvý pohľad zdať. Okrem obzerania a zvedavých pohľadov sa tu bežne stretávame aj so zvláštnymi otázkami, na ktoré sa niekedy veľmi ťažko odpovedá. Napríklad včera sa jedna pani predavačka snažila zistiť, aké vlasové prípravky používa moja kamarátka, keď má také kučeravé vlasy. Trvalo nám veľmi dlho, kým sme jej vysvetlili, že jej vlasy sú také od prírody. Nedostatok znalostí čínštiny nebol ten najväčší problém, teta totiž nevedela pochopiť, ako je možné, že ona má kučeravé vlasy a ja nie. „To je tak proste prirodzene, viete? Prirodzene. Na-tu-ral.“ „Ale prečo? Ako je to možné?“ Na takéto otázky odpovedáme už len úsmevom.
Otázka „odkiaľ ste“ je tu každodenným pravidlom, no reakcie na odpoveď bývajú rôzne. Niektorí len pokrútia hlavou, no prekvapivo, väčšina ľudí, ktorých som tu stretla, naše maličké Slovensko pozná. Ich vedomosti síce nie sú vždy celkom aktuálne, pretože si nás (tak ako väčšina cudzincov) stále spájajú s Československom, no vedia o nás pomerne veľa. Najväčším prekvapením pre mňa bol 70 ročný dedko, ktorý hovoril plynule anglicky, a keď počul, že som Slovenka, so širokým úsmevom na tvári zvolal: „Ahoj!“ Tiež najprv rozprával o Československu a hneď nato si začal pohmkávať pesničku, ktorú sa kedysi naučil. Melódiu som ihneď spoznala, bola to jedna z našich ľudových piesní – Tancuj, tancuj, vykrúcaj! Často zvyknem hovoriť, že v Číne je možné snáď všetko a veľa absurdných vecí ma už ani nezaskočí, no z tohto som zostala skutočne príjemne prekvapená. Pochválila som ho, že je veľmi múdry, na čo mi skromne (a opäť po slovensky!) odpovedal: „Ďakujem.“
No, a necíť sa tu potom dobre! :)
