Autor je štátnym tajomníkom Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky pre oblasť vysokého školstva a akademického výskumu.
V médiách, na sociálnych sieťach aj v súkromných rozhovoroch sa často objavuje názor, že vysokoškolskí učitelia či výskumní zamestnanci vysokých škôl sú „nútení“ publikovať veľké množstvo vedeckých výstupov, pretože ministerstvo školstva financuje vysoké školy najmä podľa počtu publikácií. Tento pohľad vedie k presvedčeniu, že vedci sú motivovaní publikovať za každú cenu, vrátane predátorských časopisov. Je však toto tvrdenie pravdivé?
Ak sa pozrieme na fakty, vidíme, že tento argument neobstojí. Pravdou je, že ministerstvo školstva dlhodobo znižuje financovanie vysokých škôl podľa množstva publikácií, a naopak, podporuje ich kvalitu.
Čísla hovoria jasne
V roku 2025 získali verejné vysoké školy na Slovensku štátnu dotáciu vo výške 825,8 milióna eur, z čoho 306,2 milióna eur smerovalo na vedu a výskum, teda 37% z celkovej dotácie. Po odrátaní financovania na výkonnostné zmluvy a granty VEGA a KEGA zostalo na financovanie podľa vedeckého výkonu 198,4 milióna eur.
A teraz prichádza kľúčová otázka: aký podiel z tejto sumy je skutočne závislý od počtu publikácií? Odpoveď: iba 16 %, čo v roku 2025 predstavovalo 40,2 milióna eur, teda 4,9 % z celkovej štátnej dotácie pre verejné vysoké školy. Ak odpočítame sumu určenú na knižné publikácie, zostáva 4,4 %.
Navyše, zvyšovanie počtu publikácií nezvyšuje celkovú dotáciu určenú na vedu, tá je totiž fixná. Ak počet publikácií stúpne o 50 %, jednotková cena za publikáciu klesne. Znamená to, že hromadné výstupy nevedú k vyšším príjmom. Ak by vysoké školy začali publikovať viac, nakoniec by každá dostala menej.
Financovanie je čoraz viac orientované na kvalitu
Ministerstvo dlhodobo znižuje podiel financovania vysokých škôl podľa kvantity publikácií a zavádza nové mechanizmy na podporu kvality:
Medzinárodné hodnotenie vedy (VER) – zakladá sa na odbornom posúdení obsahu vybraných výstupov zahraničnými odborníkmi, pričom počet publikácií nehrá žiadnu úlohu. Prvý cyklus sa uskutočnil v roku 2022 a pripravuje sa VER2026, ktorý bude hodnotiť aj spoločenský dosah výskumu.
Výkonnostné zmluvy – vysoké školy sa na tri roky zaviazali plniť konkrétne merateľné ukazovatele, ako je spolupráca s externými partnermi, spokojnosť zamestnávateľov s absolventmi či zvyšovanie kvality vzdelávania.
Systém odmeňovania excelentnej vedy – vedci, ktorí publikujú v prestížnych časopisoch, získavajú granty Európskej výskumnej rady či patenty, sú automaticky finančne podporovaní bez zbytočnej byrokracie.
Podpora pedagogických publikácií – ministerstvo osobitne financuje tvorbu učebníc, didaktických príručiek a pracovných listov pre všetky úrovne vzdelávania.
Akademická integrita je v rukách vysokých škôl
Ak niekto tvrdí, že sú vedci „nútení“ publikovať neeticky pre financovanie vysokých škôl, nehovorí pravdu. Neetické praktiky vo vedeckom publikovaní existujú, ale nie sú spôsobené financovaním ministerstva. Ich riešenie je v rukách akademickej samosprávy: akademických senátov, vedeckých rád, rektorov, dekanov a výberových komisií. Tieto orgány sú povinné nastaviť pravidlá, ktoré zabránia nekvalitnému publikovaniu.
Aby sa táto zodpovednosť efektívne naplnila, bol na jeseň 2024 z dielne rezortu školstva prijatý Kódex výskumnej integrity a etiky, ktorý slúži ako východisko dané štátom pre všetky vysoké školy a výskumné inštitúcie. Tento dokument určuje zásady etického výskumu a akademickej integrity, ktoré sú záväzné a musia sa premietnuť do vnútorných predpisov a praxe vysokých škôl a výskumných inštitúcií. Kódex nie je len súborom odporúčaní, ale povinnosťou, ktorá zabezpečuje, že vysoké školy vytvoria efektívne mechanizmy na prevenciu neetických praktík a podporu transparentnosti vo vedeckej činnosti.
Ministerstvo nemôže a ani nemá suplovať kontrolné mechanizmy vysokých škôl. Ako ústredný orgán štátnej správy nemôže posudzovať akademickú integritu jednotlivcov, nemôže byť mikromanažér či dozorca akademickej integrity. Autonómia vysokých škôl so sebou jednoznačne prináša aj zodpovednosť za akademickú kvalitu.
Navyše, v medzinárodnom vedeckom priestore existuje prirodzený regulačný mechanizmus – neetické publikovanie či manipulácia s vedeckými výstupmi skôr či neskôr vedú k strate dôveryhodnosti jednotlivca aj inštitúcie. Ak chceme byť súčasťou globálnej vedy, akademická integrita nie je len morálnym záväzkom, ale nevyhnutnou podmienkou pre uznanie a spoluprácu.
Záver je teda jasný: financovanie vysokých škôl nestojí na počte publikácií a problém neetického publikovania musí riešiť samotná akademická obec, nie ministerstvo.
