cesta vlakom alebo prečo pre hluk nepočuť

Ja, ako pravý CP-čkár (pozn. cezpoľný, slangové pomenovanie človeka nepochádzajúceho z určitého mesta), cestujem vlakom často.
Pamätám si na rozprávanie mojej mamy, celoživotnej CP-čkárky, ktorá mi farebne vykresľovala cesty vlakom z východu do “Blavy”, cestovanie plné zábavy, rozprávania sa, spoločného jedenia zásob, ktoré pôvodne mali vydržať mesiac, a nadväzovania priateľstiev priamo v kupé vlaku (o tom, prečo má mamička vždy pravdu vám poviem neskôr).

Ako to v našom krásnom kupé vyzerá dnes?

Zábava... zostala. Každému cestujúcemu spravidla z uší trčia slúchatká, napojené do MP3 prehrávača, telefónu alebo notebooku. Ľudia sa dnes bavia sami, iných ľudí nepotrebujú. Ich vkus, názory a povahu si človek domyslí len na základe hudby, ktorú im počuť akoby vychádzať z uší... či je ten chalan agrešívny hulvát, dievča depresívna “goťáčka” alebo popová “Barbie”, to sa dozviete kombináciou toho, čo vidíte a čo počujete.

Rozprávanie sa... Nič. Ticho... zrazu niekomu zazvoní telefón, samozrejme, zvonenie je to najmodernejšie, hlučné, predsa len, aby prehlušilo hudbu v súchatkách... Cestujúci zdvihne, hneď v prvej vete volajúceho zvozí, že čo ho otravuje, a následne sa spustí dlhý rozhovor, často osobný, ktorý si spolucestujúci musia vytrpieť. Vravím vytrpieť, pretože štýl komunikácie dneška je plný drsných slov, ťahavých “neee” a “neevieeem”, prípadne “vyj.b sa na to”... Niekedy mi je starších spolucestujúcich ľúto.

Jedenie zásob... Nuž, nikto sa už nedelí. Tieto časy zmizli niekedy, keď som bol na strednej pred 10 rokmi a kamarát Maťo sa so mnou podelil o rezeň v chlebe jeho mamy. :)
Naša spoločnosť má viac, ako kedykoľvek predtým, a aj tak je to málo. Podeliť sa neprichádza do úvahy...

Čo povedať k nadväzovaniu priateľstiev...? Spomínam si na vtip:
Stretne študent informatiky v bare dievča, hneď sa mu zapáči, tak sa osmelí a opýta: “Máš skype, Messanger alebo ICQ?” Dievča odpovie: “Nie, sorry.” Chalan sklamane sklopí oči: “Škoda, mohli sme sa zoznámiť.”
Tento vtip je smutná realita terajších cestujúcich vo vlaku... Niekoľko hodín mu tá dievčina nikde neujde, lebo vystupuje až v Bratislave... napriek tomu ju chlapec niekoľko hodín len kútikom oka pozoruje a keď mu v Bratislave odíde, zostanú mu len oči pre plač, pretože sa neodváži s ňou hovoriť (rozdielom medzi dievčatami a chalanmi cestujúcimi v našej metropole sa ešte určite budem venovať)...

Ticho lieči... Bojíme sa našich myšlienok, a preto si dávame hneď po nastúpení do vlaku slúchatká s hlasnou hudbou? Bojíme sa myšlienok iných a preto sa s nimi nerozprávame?
Je našou obranou stena z hluku, absolútne odlúčenie od iných ľudí...?

Ako tak nad týmto všetkým premýšľam, priznávam, že na tom niečo bude... Zatváram svoj notebook a idem sa asi prihovoriť tej slečne oproti... :)