Už keď som bola malá, maminka mi vždy hovorila, že so mna spraví doktorku. V škôlke ma pani učteľky chválili, že som slušné a rozumné dieťa.
Na základnej škole som mala samé jednotky. V piatej triede som narazila na pani učiteľku, ktorá si ale nemyslela, že nemám na nič viac ako je trojka z matematiky. Táto pani mi bola triednou učiťeľlkou až do ôsmej triedy, kde sa vyplňali prihlášky na strednú školu. Známky som mala ako stvorené na gymnázium až na trojku z matematiky, ktorá ma prenasledovala od piatej triedy až po koniec strednej školy. V roku keď som ja dávala prihlášku, vypisovala ju triedna učiteľka. Aj napriek tomu, že moja matka na ZRPS potvrdila moje slová, že prihláška pojde na gymnázium, prihláška sa dostala na prestížne odborné učilište. Prijali ma a pod nátlakom som začala chodiť na túto prestížnu školu v odbore krajčírok.
Niekto by povedal, že sa aspoň naučím šiť ale ja som sa nenaučila.:) Vedela som len nutné a základné veci na to aby som skončila. Nedá sa naučiť niečo k čomu nemám vzťah a nebaví ma to..... Tak ako na základnej škole, aj tu boli učiteľky toho názoru, že patrím za pás do nejakej výroby. Moje šťastie bolo v tom, že na tejto škole bol jeden starší pán. Bol to vlastne učiteľ, ktorý vo mne znovu prebudil nádej, že sa dostaniem na vysokú školu. Nemohla som tomu ani veriť. Z takej školy za doktorku.... Dotiahol ma až k maturite a odtiaľ rovno na vysokú. Na šťastie bolo tento krát rozhodnutie na akú školu pôjdem len na mne. Ani neviem ako, dostala som sa na právo.
K mojmu šťastiu stačil jeden človek ktorý mi pomohol zistiť, že nemám zanevrieť preto čo si myslia iný ale ísť za tým čo chcem. Týmto by som sa chcela poďakovať. Aj keď viem, že môj najobľúbenejší učiteľ už nebude môcť čítať tento článok a nebudem mu to môcť povedať osobne.
