Dolaďovanie, korekcia, či revízia reforiem
Obsah prijatých reforiem preverí život. Čo je užitočné v súčasnosti urobiť, je otvoriť diskusiu o reformách najmä z hľadiska ich dosahu na občanov, ich pozitívnych a negatívnych dopadov na spoločnosť a obyvateľov. Premiér vlády ešte v roku 2004 ohlásil ukončenie reforiem. V roku 2005 vyhlásil, že sa budú robiť korektúry tam, „kde sa nie celkom trafili". Neskôr to zmäkčil na „dolaďovanie reforiem". Problém je aj v tom, že reformy sa presadzovali ako bezalternatívne, bez aspoň čiastočného konsenzu s opozíciou. Nemožno sa čudovať, že po voľbách sa legitímne môže pristúpiť k revízii reforiem.
Pred spustením reforiem takmer každá vláda vyhlasovala, že reformy robí v prospech občana a mali by mať v mnohých jej segmentoch neutrálny dosah na peňaženky obyvateľov. Vo väčšine prípadov to pri realizácii neplatí. Napríklad radikálna reforma daní má na väčšinu ľudí negatívny dosah. Viac získali ľudia s vyššími príjmami, menej, alebo nič, ostatní.
Deň daňovej slobody, to značí dátum, odkedy zjednodušene vyjadrené, občania začínajú zarábať už pre seba, pripadol v roku 2005 na siedmy jún (ministerstvo financií tvrdí, že to bolo už piateho mája). Dovtedy odovzdávali ľudia celý svoj zárobok štátu. Podľa združenia daňových poplatníkov deň daňovej slobody bol o tri dni neskôr ako rok predtým. Tento výsledok sa považuje za najhorší za posledných päť rokov (v roku 1999 pripadol na štvrtý jún).
Podobne je to pri zdravotníckej reforme. Zdravotnícku reformu viac charakterizuje kolotoč zmien, než systémový prístup. Rozmnožil sa počet luxusných privátnych ordinácií pre tých, ktorí nesystémové sú uprednostňovaní priplácaním za „nadštandard," ale vzrástol tiež počet pacientov, ktorí hodiny čakajú na vyšetrenie u lekárov s výbavou, akú používali pred dvadsiatimi rokmi. Korupciu v nemocniciach chcú odstrániť vyberaním poplatkov za umožnenie pacientovi vybrať si chirurga, ktorý ho bude operovať. Za túto službu by mal pacient zaplatiť päťtisíc korún. Výber pôrodníka by mal byť za sedemtisícpäťsto korún. Sú aj také názory niektorých „expertov", že v súčasnej dobe, ak niekto chce privatizovať nemocnice, treba mu to rýchlo umožniť, aby si to nerozmyslel, pretože situácia v zdravotníctve je zlá. Zdá sa, že nebezpečný trend na privatizáciu nemocníc odštartoval.
Neospravedlniteľné disproporcie vznikajú pri dôchodkovej reforme, najmä pri priznávaní dôchodkov pred rokom 2004 a po ňom.
Od čierne diery k slovenskému klonu liberalizmu a „ východoeurópskemu tigrovi"
Hovoríme o týchto postrehoch aj preto, že krajine môže prischnúť nedobrá nálepka vďaka neodôvodnenej uponáhľanosti a kopírovaniu cudzích vzorov a záujmov v reformnom procese. Môže mať negatívne dosahy ako na ekonomiku, tak aj na obyvateľstvo. Stačí uviesť zatracovanie životaschopnosti slovenskej ekonomiky po rozdelení ČSFR. Po viacerých pozitívnych hodnoteniach, za pomoci slovenských aj českých odporcov rozdelenia, Slovensku neprávom sa pririekla nálepka „čierna diera", ktorú vo svete pomáhala rozširovať ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová. Pričinili sa o to najmä informácie zväčšia neoliberálne orientovaných domácich analytikov a politikov. Mnohí z nich nepriatelia slovenskej štátností a národné záujmy Slovenska im neboli blízke.
Také pomenovanie vzniklo aj napriek tomu, že v období 1994 až 1998 v porovnaní s ostatnými transformujúcimi krajinami išlo aj napriek problémom, ktoré štart nového štátu doprevádzali, o pomerne priaznivé výsledky. Ekonomický rast sa pohyboval priemerne na úrovni päť a pol percenta ročne, miera nezamestnanosti bola na úrovni zhruba trinásť percent a inflácia približne sa úrovni priemeru sedem až osem percent. Zvyšovali sa reálne mzdy, dôchodky a sociálne dávky. Uplatňoval sa model sociálne orientovanej trhovej ekonomiky. Položil sa dôraz na vytváranie domácej kapitálotvornej podnikateľskej vrstvy, čo malo svoj zmysel, aj keď sa vo viacerých prípadoch zneužilo.
Problémy boli s politickou akceptovateľnosťou nového štátu, ktorá ak by nebola živená z domáceho prostredia, nemusela vtedy vystupňovať negatívny imidž Slovenska do takého veľkého rozmeru.
Dosah hodnotenia Slove „čiernej diery" bol zdrvujúci. Došlo k poklesu takmer všetkých rejtingov, ktoré mali svoj zmysel pre privatizáciu v ďalšom období. V dôsledku značného podcenenia relatívne dobre prosperujúcich a ziskových podnikov sa tieto začali predávať za menej výhodné ceny, ako bola ich reálna hodnota. Porovnávanie s privatizačnými predajmi podobných spoločností a podnikov v ČR a v Maďarsku, či v Česku to potvrdzuje.
Zaujímavým poznatkom je, že po tom, ako sa politický cyklus pol voľbách 1998 a najmä 2002 nasmeroval liberálny model blízky Washingtonskému konsenzu (liberalizovať v čo najväčšej možnej miere, privatizovať všetko, čo sa dá, a uplatňovať prísnu i a fiškálnu politiku), a začal sa formovať slovenský klon liberalizmu, situácia v hodnotení Slovenska sa zmenila. Po ozdravení bankového sektoru na účet daňových poplatníkov a následnou privatizáciou bánk a poisťovní s takmer sto percentným vlastníctvom zahraničného kapitálu a predajom väčšinových podielov strategických podnikov, prípadne ich menšinových podielov zahraničným investorom, sa hodnotenie Slovenska zmenilo výrazne k lepšiemu.
Otvorená náruč so štedrými investičnými stimulmi pre zahraničných investorov imidž SR ďalej zlepšovala úmerne výške daňových úľav a ekonomických a iných stimulov poskytovaných štátom cudzím investorom. Keď liberáli naštartovali neoliberálne reformy, ktoré vytvárali pre zahraničný kapitál stále lepší priestor pre lukratívne podnikanie na Slovensku aj v oblasti poskytovania zdravotníckych, vzdelávacích, sociálnych . a iných služieb na komerčných princípoch, zo Slovenska sa takmer zo dňa na deň stal „východoeurópsky tiger".
Na Slovensko ako „čiernu dieru" sa v zahraničí rýchlo zabudlo. Začali sa množiť pochvalné superlatívy ako „Slovensko je investičným rajom", „Slovenská reforma je vzorom pre Prahu" a pod.
Ľudia, ktorí takéto chvály na reformu do sveta púšťali, asi nemali jasno, prečo môže vystupovať ako vzor ostatnému svetu Slovensko, ktoré sa podieľa na celosvetovom hrubom domácom prostredí iba desatinou percenta. Najväčšia ekonomika únie Nemecko, rešpektované Francúzsko, či prosperujúce Česko sa neodhodlali vykročiť cestou Slovenska. Slovenská reforma ako príklad nemeckých voličov a českých občanov nepresvedčila. V kopírovaní cudzích vzorov v reforme a v plnení odporúčaní medzinárodných organizácií je Slovensko síce na prednejšom mieste, ibaže to na titul „východoeurópskeho tigra" nestačí.
V tieni vystatovačných pochvál reforiem zostal iba problém, prečo tento „východoeurópsky tiger" neprosperuje tak, aby sa väčšine ľudí tohto štátu žilo lepšie. Čím ďalej, tým viac sa prestalo písať, že slovenské mzdy zaostávajú a sú na chvoste EÚ, vymyslela sa diskutabilná metodika, podľa ktorej Slovensko sa nenachádza v miere nezamestnanosti na druhom mieste najvyššej nezamestnanosti (po Poľsku) v rámci rozšírenej EÚ, ale sa blíži k ekonomicky vyspelému Nemecku. Odvody má Slovensko druhé najvyššie v EÚ. Vlny zdražovania v sieťových odvetviach (plyn, energia, voda) pripravili väčšinu ľudí nielen o značnú časť zárobku, či penzie, ale často aj o celoživotné úspory. Výsledkom je, že na Slovensku prevláda jedna z najnižších kúpnych síl v rámci EÚ-25. Stúpajú náklady na bývanie, ktoré predstavujú vyše dvadsaťšesť percent príjmov domácnosti. V rámci EÚ Slovensko je na štvrtom mieste vo výške nákladov na bývanie. Pred ním sú len blahobytné škandinávske krajiny a Španieli. Rastie skupina ľudí, ktorá neúmerné rýchlo bohatne a tých, ktorí žijú v núdzi.
Životom v núdzi žije takmer každý piaty Slovák, zhruba tridsať percent mladých ľudí do pätnásť rokov a takmer tretina detí žije v rodinách s nízkym príjmom a životom v núdzi. Je na zamyslenie, prečo s reformami stúpa kriminalita. Od roku 2002, keď sa naštartovali neoliberálne reformy, počet osôb umiestnených vo väzenských objektoch vzrástol do roku 2005 o tridsaťštyri percent. Rastie počet samovrážd z chudoby. Lekári sú v rozpakoch, keď ich oslovujú mladí muži s prosbou o sterilizáciu, pretože nevidia možnosti na zakladanie rodín. Slovensko zaostáva za vyspelými krajinami vo vzdelanosti obyvateľstva, rozvoji vedy a výskumu a inovačnej aktivite. Na univerzitách je málo zahraničných študentov. Čím ďalej; tým viac mladých ľudí zo Slovenska odchádza študovať do zahraničia.
Prečo asi?
Bulvár plný úsmevných, pekných, bohatstvom a šťastím obdarených ľudí, pohotovo prekryl množiaci sa počet bezdomovcov, export žobrákov a prostitútok zo Slovenska do zahraničia, rastúcu biedu a chudobu ľudí vo väčšine okresov na Slovensku ako aj iné neduhy, ktoré sprevádzajú liberálne reformy na Slovensku. Agresívne reklamy hojne prosperujúcich nadnárodných spoločnosti manipulujú ľudí, aby viac telefonovali, lebo je to takmer zdarma, aj keď telefónne mesačné účty rodiny často prekračujú viactisícové sumy. Predstierajú, že treba kupovať len ich zaručené produkty, ktoré prinášajú iba pohodu, pocit Šťastia, schudnutie, vyliečia takmer všetko, a tak ďalej... Pritom každému je jasné, že ide o klamstvo, ktoré je síce v rámci zákona, ale v príkrom rozpore s morálkou a etikou. Zdá sa, že mnohým liberálom to neprekáža.
Popisovať negatíva tejto strastiplnej cesty od „čiernej diery" k „prosperujúcemu východoeurópskemu tigrovi" by bolo na veľmi dlhé rozprávanie. Tento klon „tigra" je zvláštny tým, že bol vyklonovaný, aby dokázal možnosť krajiny existovať bez prílivu dostatku zdrojov potrebných na slušné prežitie. Preto sa do zahraničia predáva všetko, čo sa predať ešte dá. Vláda SR rozhodla, že predá aj nové divadlo tesne pred dokončením (po tlaku opozície a verejnosti svoje rozhodnutie zmenila a dostavba novej budovy sa má uskutočniť z verejných zdrojov), Železnice Slovenskej republiky a tiež medzinárodné letiská a nebo nad nimi. O tom, že ide o lukratívny biznis, svedčí aj skutočnosť, že o privatizáciu bratislavského a košického letiska prejavilo záujem štyridsaťdeväť uchádzačov. Predbežná ponuka na privatizáciu majoritného balíka akcii neskôr klesla na päť uchádzačov.
Napriek tomu, že Slovensko je piate najchudobnejšie v EÚ 25, média o ňom často hovoria ako o lídrovi v ekonomickom raste (s ekonomickým rastom okolo päť percent), ako o najreformnejšej krajine sveta a dávajú mu iné superlatívy, ktoré skôr dezinformujú, než informujú o Slovensku. Nevadí im, že rýchlejšie rástli všetky pobaltské krajiny. Všetky tri pobaltské štáty dosahujú (za roky 2003,2004 a 2005) vyšší rast ako Slovensko (ktoré dosahuje rast okolo štyroch až piatich percent). Estónsko nad šesť percent, Lotyšsko nad sedem percent a Litva takmer sedem percent
Podľa Svetovej banky je Slovensko najreformnejšou krajinou sveta (rok 2003). V inom rebríčku Svetová banka v tabuľke poradia dvadsiatich štátov vo svete za rok 2004, kde sa robí „najľahšie biznis", Slovensko umiestnila na osemnástom mieste. Vedie Nový Zéland a USA. Za Slovenskom je Botswana a Thajsko. V kvalite podnikateľského prostredia Slovensko podľa Svetovej banky sa v rámci Európskej únie umiestnilo na 37. mieste. V rebríčku ekonomickej slobody podľa The Fraser Inštitúte, Slovensko si v poslednom rotu síce polepšila (je na S4. mieste), ale je naďalej za Estónskom (9),Maďarskom (20), Českom(44), Lotyšskom (44), a Litvou (44).
Realita o ekonomickom raste, reformách a kvalite podnikania na Slovensku sa odlišuje od často protirečivých hodnotení niektorých medzinárodných organizácií. Skutočnosť je taká, že sprievodným javom slovenského klonu liberálnych reforiem, ktorý v poslednom období vykazuje vyšší ekonomický rast, je rastúci rozsah obetí stagnujúcej či klesajúcej životnej úrovne veľkého počtu ľudí. Druhá najvyššia nezamestnanosť v EÚ a stále vyšší odliv ľudí za prácou do zahraničia, nakoľko doma nenachádzajú dostatok práce a primerané uplatnenie.
Tento klon liberalizmu sa pričiňuje pribúdanie firiem s platobnou neschopnosťou, ktoré svojím zamestnancom nemôžu vyplatiť mzdu, či odstupné. Ich počet vzrástol od roku 2000 do roku 2004 zo šiestich na deväťdesiatjeden. Tiež to, že existuje nedôvera v kapitálový trh vďaka nezrelému celému prostrediu v hospodárstve, ktoré umožňuje zneužívať zákony, pri nedostatočnej funkčnosti organu dohľadu nad trhom. Kvôli tomu veľa ľudí prišlo o investície, ktoré mali v akciách spoločností alebo v investičných fondoch.
Nedôvera v kapitálový trh plodí aj nedôveru k burze. Podľa súčtu všetkých upísaných akcií (trhovej kapitalizácie), Burza cenných papierov v Bratislave je dvadsaťpäťkrát menšia ako vo Viedni, pätnásťkrát menšia ako vo Varšave, osemkrát menšia ako v Prahe a dvakrát menšia ako v Slovinsku. Burzu v Bratislave by mohla naštartovať privatizácia, ale potom by museli odpadnúť netransparentné privatizačné predaje a všetko, čo s nimi súvisí. Lenže liberalizmus je aj o tom.
Úmerne tempu liberalizácie sa rozširuje aj obava z neistoty. Strach z ohrozenia organizovaným zločinom a mafiánmi. Rast kriminality a korupčného prostredia v krajine. Pažravosť vo zvyšovaní cien pri „robení tržby", uplatňovanie sloganu „podvádzať sa vyplatí", spoplatňovanie aj toho, čo v zahraničí pri turistike je bežne prístupné a u nás sa zahŕňa do ceny. Spoplatňovanie si osvojili aj na ministerstvách a rôznych štátnych úradoch pri podaniach občanov týkajúcich sa žiadostí o prešetrenie skrivodlivosti napáchaných podriadenými úradmi. Napríklad pri vydávaní stavebných povolení. Okrádanie cudzincov je vo väčšom rozsahu, ako sa to robí inde. Zvyšuje sa agresívnosť takmer všade a osobitne v auto doprave.
Uvedené a mnoho ďalších problematických praktík pod značkou liberalizácie trhu vyvolávajú nevôľu nielen doma, ale aj v zahraničí. Veľká Británia zverejnila varovanie pre Britov, ktorí chcú navštíviť Slovensko, aby si dali pozor na okrádanie a agresívnosť, ktorá ich tam čaká. Slovensko je uvádzané ako top destinácia aj v iných súvislostiach. The New York Times style Magazín uviedol, že Bratislava patri medzi päťku gay destinácií sveta.
O ohrozovaní istôt ľudí sa pričiňujú aj liberálne privatizačné praktiky zdražovania a tunelovania firiem. Patri tu tiež koristnícke správanie mnohých podnikateľov, ktorí si zvykli na druh podnikania, spočívajúci na požadovaní neprimeraného zisku, či uplatňovanie nekalých spôsobov pri fakturácii a vymaňovaní platieb od bezmocných, málo 'solventných zákazníkov, čo niektorí ľudia nazývajú koristníckym kapitalizmom či novodobou ekonomickou kolonizáciou Slovenska monopolmi.
Ťažko polemizovať so spomínanými názormi a obavami, ktoré sú medzi obyvateľstvom rozšírené, lebo realita im často dáva za pravdu. Lídrom v tomto smere je Slovenský plynárenský priemysel, ktorý takmer pravidelne zvyšuje ceny plynu pod zámienkou rastu cien ropy a oslabenia kurzu koruny voči doláru, ale zamlčuje, že aj pod vplyvom rastu neprimeraných ziskov. Ak slovenský plynárenský monopol v roku 2003 dosiahol zisk pred zdanením dvadsaťpäť miliárd korún, v roku 2004 to bolo dvadsaťšesť miliárd korún a plánuje ich aj v roku 2005. Podobne sa správa monopolný producent palív Slovnaft, ktorému ministerstvo financií uložilo vyše miliardovú pokutu za neodvodnené zdražovanie palív a dosahovanie neprimeraného zisku.
Zápas o spravodlivé ceny zo strany Úradu pre regulační pre reguláciu sieťových odvetví vyúsťuje obyčajne do stratena viac berie ohľad sa údajne primerané zisky strategických podnikov, než na potreby obyvateľstva. Isté je iba stále väčšie zaťažovanie rozpočtov domácností a nákladov podnikateľov, ktorí si to premietnu do cien spotrebiteľov. Prehráva ako vždy občan zákazník, klient, pacient, spotrebiteľ a jeho stagnujúca životná úroveň. Pre mnohých reformátorov je zákazník, klient, pacient, občan, volič zaujímavý potiaľ, pokiaľ ho možno spoplatniť, či „urobiť na ňom tržbu". Ak sa tak stane, väčšinou sa o neho stráca záujem.
Tomuto klonu liberalizmu sa dobre darí v oblasti devastácie kultúry a ľudských zdrojov. Výsledkom je až neuveriteľný úpadok kultúry, či pokles úrovne školstva, zdravotníctva a drastický pokles ekonomickej a sociálnej úrovne väčšiny regiónov. Mnohým pozorovateľom tohto vývoja sa môže zdať úpadok, či pokles až neskutočne veľkým, aby sa ponímal ako pravdivý. O devastácii hodnotového systému je lepšie sa nevyjadrovať aj preto, že prináša až neuveriteľne veľa sklamania a nespokojnosti mnohým ľuďom.
Raketový rast vrstvy rýchlo zbohatlíkov za najkratší možný čas mnohých možno teší, ale to podstatu reforiem nerieši, naopak, môže ju skomplikovať. Z rozletu bohatstva úzkej skupiny ľudí a firiem až k nebesiam sa môže stať brzda ďalšieho pokroku v krajine aj v širšom rámci EÚ. Môže postupne prerásť k nepokojom a k štrajkom, o ktoré nikto nestojí.
