Nateraz sa naše cesty rozišli. Prišlo to náhle. Bez očakávania. Bez vysvetlenia. Týždeň som preplakala, dostala som teploty, každý večer som „oslavovala moju samotu“, na pokeci som dostala x pozvaní kade-tade, vypisovala som mu esemesky, alebo skôr sebe, lebo mi to nešlo do hlavy a nedávalo zmysel. Keď som ho zbadala, sklopila som zrak, no tajne som ho túžila vidieť a počuť nejaké rozumné vysvetlenie.
Pokúsila som sa urobiť posledný krok, hoci by mi každý autor článku o vzťahoch a nejeden známy vynadal, že nie som normálna a ponižujem sa. Nedala som na tieto rady. Odporúčam nehľadať pravdu tam, kde do jej podstaty nemôžete preniknúť iba vy sami. Všetko je len v nás. V každom zvlášť. Zrazu som pochopila, ako mám rada nielen jeho, ale aj seba. Aj to, že deň dokáže byť pekný aj v samote, že hnusné Trnavské mýto, vie mať svojskú atmosféru aj bez toho, aby ma na ňom niekto pobozkal.
Myslela som si, že on je ďalší z tých, čo vás chcú mať v zbierke. Ten, čo príde, urobí si čiaročku do denníčka a odíde. Počúvala som srdcervúce songy. Teraz ani nezáleží na tom, kto to bol, ale čo zanechal. Uverila som nachvíľu, že v divadelných hrách a knihách majú pravdu, že svet a hodnoty sú absolútne vyprázdnené a že sme plytké bezduché tiene, ktoré aktuálne nevedia nič priniesť a tragédia je prudko potrebná, aby sme dokázali začať cítiť. Že som Eugen Onegin – typ prebytočného hrdinu. Že Godot prosto nepríde. Že sme chodiaci postmoderní skeptici. Spomenula som si na slová mojej mamy: „Od plyšového medvedíka nečakaj, že sa s tebou bude rozprávať. On to nevie." A vedela som, koho tým myslí. A uvažovala som o stigme cyklov.
Nedala som mu na Vianoce darček, ale teraz som si povedala, že musím obdariť nielen jeho. Nechala som človeka, nech si užíva svoju slobodu a samotu. Rešpektujem nielen jeho, ale aj seba. Pokračujem v objavovaní lásky k sebe, pokračujem v odpustení sebe samej za to, že som hodnotila, čo je dobré a čo je zlé, odpúšťam si analýzy, v ktorých som zistila pochybenie. Jedine láska bez podmienok je tou, čo ma robí spokojnou. Nechať ísť a ďakovať za tú krásu, čo bola, no nelipnúť len na nej. Viem, že tento spôsob samoty už nie je frustrujúci, ale je v ňom práve tá sila slobody, ktorá je maximálnym stupňom lásky, ktorý nateraz vidím. Radujem sa z momentu, kedy som stretla jeho, lebo bol možno prostriedkom, bez ktorého by som k novej optike neprišla tak skoro. Pritom on nebol ten, kto mi to ukázal, ale pochopila som to práve pri ňom. Preto možno fungujú tie migrácie ľudstva a sťahovania národov. Odpúšťam si všetko, čo sa mi doteraz zdalo také, čo som označila nálepkou „toto mi nevyšlo“. Milovať sám seba je spoznať možnosť, že to dokonalé v nás naozaj je.
Pripájam kúsok textu jednej pesničky.
Niesť pár mojich pút bráni tvojim rozletom. Človek má ísť v ústrety riekam, ktoré ho uistia, že má slobodne plávať, v príbojoch vnímať len prúd, má trepať hrivou aj naďalej ako kôň, čo z šije striasol postroj. A aj tak to bolo krásne a snáď viac ako tma v nás z toho všetkého ostáva.
