Môžeš mi zakázať čokoľvek, ale ja nedokážem prestať počúvať tvoj šepot a tvoje piesne, čo sa ti možno zdá už aj pohoršujúco nemiestne, no nejaký čas tuším, že TO TAM bude celou dušou a aj mysľou. Putovala som. Našla som pravlasť.
Mám ťa rada ako svojho blížneho, no tak uslyš hlas, čo ti šepkajú kríky šípok na poľných cestách - uslyš hlas, neignoruj potulného čudáka. Odetý vo vrecovine s popolom na hlave. Čuješ, ako bedáka? Za tebou, aby si nedovolil, aby sme sa opustili, aby si pri ňom stál.
Je tma naokolo, v noci je tma, vonku je tma, dnes je módou nosiť vypadnutý prúd, preto sa idem uložiť a kresliť sny. Vždy si ma ľúbil len toľko, koľko si vedel, že znesiem. Len toľko, že si vedel ušiť veľkosť môjho kríža. Padá na mieru. Ja ho s tebou znesiem.
Teším sa na ten moment, keď naozaj prijmem, že vo mne nespíš, že už si dávno hore a na to, až ma raz prvá ranná ostrosť vnútra tvojho oka prebodne.
Je úplne neskoro a úplne zle?
Povieš mi: „Tak choď už spať! Usínaj v trávach, vo voňavých vánkoch na hraniciach letojesene. Dávno som vedel, že sú pre teba ako stvorené.“
Ja - zaspievam ti uspávanku.
Už chcem spať, no hlavu mám v neistote, nezabijem primitívnu túžbu, ktorú tu priznávam a zakryjem ťa bozkom.
Dobrú noc.
Nedá sa mi spať.
Je mi teplo. Celá si pripadám veľmi smiešna, lebo mojim prekliatím je voňať ako babie leto.
Zostanem bdieť.
Som predsa tvoja, múdra, svietiaca oranžovou.
