Netrápilo ťa nič iné, len na dverách rozbité sklo. Chytiť do ruky kladivo a tĺcť, tĺcť, tĺcť - rozbíjať sklo. Schovala som sa pod huňatú deku a v tom rachote rozmýšľala o kladivkách:
Tĺčik č.1: Tlkot ako v hnusnom prístroji. V tom hnusnom prístroji. Magnetická rezonancia.
Bezpredmetný tĺčik č.2: Magnetické oči istého pána, ktorého sa ešte na rok pokúsi milovať istá slečna. Kiežby slečna mohla počuť, že pán si vybral jedinú spomedzi všetkých slečien, ktorých meno sa začína na písmeno *. Dala by si to aj na svadobné oznámenie:
** miluje **,
** si vybral jedinú spomedzi všetkých *.
A budú žiť šťastne, kým sa nerozvedú a nezačnú si deliť majetky.
(Verte mi, na tom oznámení by sa to rýmovalo, no musím ho chrániť.)
Tĺčik č.3:
Tĺčik mäsa, spod ktorého taktu vyjdú skvelé rezne. Pochopiteľne pripravené zo iba zo šliach môjho tlčúceho srdca. Každú nedeľu ich krstíš v štvorobale: múka, vajce, strúhanka, vyvrcholenie - vaječný bielok. Vysmažíš, v hrnčeku uvaríš sáčkovú zemiakovú kašu. Hot-off-ka(ó)! Na olovrant zabíjačka. Tlačenka z môjho mozgu. Idylka.
Toto mi beží v hlave, kým ty tlčieš do dverí. Zrazu ticho preruší tvoj vykričaný hlas:
„Zaplatíš všetko, aj toto sklo, zaplatíš štichy tvojho pôrodu!( ...pauza...) A okamžite pozamätáš sklo a vytlčieš si z hlavy, že to bude inak!"
Po vrúcnych slovách si nechám vytesniť zopár ľudí, bojujúcich za moje dobro. Každý sa nemôže narodiť pod obrazom Božieho srdca, spustiť zraky svoje prvé v Bojnický zámok a v prípade potreby podania prvej pomoci zavolať na tiesňovú linku farára, ktorý ako napokon zistíš, je len manažér cirkvi:
„Ehm, farníčka, nemám práve čas. Práve zháňam popol, aby sme si zajtra mali čo sypať na hlavu. Mimochodom, milá farníčka, nenašlo by sa v tvojej peňaženke na popol trošička euríčka? Vieš, kríza...Popol je drahý! Boh môj ti to raz spočíta!"
„Sorry, pán farár, som študent, peniaze si zarobím jedine v Tescu, aktuálne nemám!"
„No nič, farníčka, s pánom bohom!"
Ach, ty máš asi iného boha ako ja, s malým b...Ale snáď sa obaja dívajú rovnako, neriešia, iba melú múku, no dúfam, že raz upečú koláče. Budú spravodliví tak, že sa z toho doserieme - ako z obrazu plačúcej Fridy, ktorá mi pripomína jednu predčasne šedivejúcu ženu, ktorú vídam sem-tam v dokonalom egyptskom výrobku, vyrobenom na Tajvane s americkou značkou Mirror.
Kriste, musím resetnúť. Na večeru zjem totálnu kravinu: pustím si televíziu a opijem sa v dome nepriateľa, ku ktorému som sa vlámala s jeho vedomím. Pár egoistických kvapiek, pár preskočených plotov a natrhnutých slabín, pár smiechov a fľaša prehodená do poľa. Pohoršená dedina.
Vrátim sa späť do jeho domu, zakúrim si v kachliach. Zvyšok sveta sa zatiaľ preku*ví.
Krvavo pod nechtami a ja súrne potrebujem Krista stiahnuť z kríža, oplačem ho akostnými slzami, on ožije uprostred miestnosti a chytí bič, lebo je masochista, ale aspoň má riešenie.
Čakám, ale Ježiš je asi Godot. Nepríde, lebo nás na matematike učili, že aj prázdna množina môže byť riešením rovnice.
Neviem ako, ale teleportovala som sa do tej postele, v ktorej umrela moja babka. Som asi synestetik. Vždy, keď sa tam po rokoch objavím, cítim všade žltú, hoci tá miestnosť je nechutne modrá. Žltá bola v ten deň saponátová voda, ktorou umývali všetko navôkol nej. Žltá ako smrad chryzantém, žltá ako veľkonočný pondelok, keď sa to zomlelo. Žltá ako sviečky, čo okolo nej zapálili, lebo iné v dome nemali. Žltá žlč, keď sa všetci začali súdiť o majetky, ako sa súdia aj teraz v iných súvislostiach. Ružové sú jedine líca právnikov, ktorí sa môžu napapať aj z tých rezňov, aj z tlačenky.
Neviem, čo budem jesť na raňajky.
Mrzí ma, že vás neskonale ľúbim. Až tak neskonale, že nemôžem skonať.
