Včera poobede som šla od doktorky so zlými výsledkami, so smutnou tvárou, s obavami, čo sa bude diať. Vykračujúc si istým slovenským mestečkom ma z mojej skepsy vytrhol nejasný krik hlúčiku detí, postávajúcich pred odchodným reťazcom Lidl.
Potešil ma tento obraz, lebo boli také živé, veselé, naháňali sa, nesedeli pred facebookom, boli na slnku. Hovorím si: „Fajn! Konečne žiadne skostnatené prdele! Čo sa tam robí?“ Asi 20 metrov pred vchodom ma obklopilo zo päť detí, žiadajúc, nech im dám rýchlo blok z toho obchodného reťazca, lebo chcú niečo vyhrať. Začala som sa prehrabávať v peňaženke, nenašla som žiaden, ale prisľúbila som im, že keď niečo nakúpim, s radosťou im ten blok dám. Jeden chlapec mi povedal, nech zaplatím kartou, že ten blok bude o niekoľko centimetrov dlhší. Poslúchla som teda jeho radu, no keďže ma oslovili aj ich konkurenti, rozhodla som sa, že jednej skupine kúpim ako odškodné cukríky a druhej dám blok. Tak som teda vyšla a keďže som si samozrejme nezapamätala, komu som tú učtenku sľúbila, tak mi ten blok jeden z nich drzo vytrhol. Hovorím mu: „Hŕŕŕ, takto to nepôjde! Aspoň mi zarecituj – len tak, niečo, čo ste sa učili v škole.“ Chalanisko mi zarecitoval nejakú sprostú básničku o veveričke a jej ...ehm.... „Skutočný skvost!“ – on mi na to vraví, že on nič iné nevie, lebo dnes nebol v škole. (Prečo - pretože dnes bol od rána pred Lídlom a vytrhával ľuďom z rúk bloky). Uzemnila som ho, ale asi „na mňa dlabal“.
Nás v škole pripravujú na budúce povolanie, poúčajú nás, aby sme mali „know how“ a vedeli v danej chvíli počas vyučovacej hodiny použiť tú absolútne najlepšiu metódu, ale myslím si, že Lidl to s metódami dávno vyhral, lebo má lukratívnejšiu ponuku, ktorá núti decká miesto sedenia v škole, postávať pred ich dverami.
Tento postreh nechce byť len kritikou spomínanej spoločnosti, iba akýmsi výkričníkom našej spoločnosti – začínajúc rodičmi, končiac mnou. Začínam sa báť, že mám skostnatenú prdel, a že všetky metódy mi budú na dve veci...
Ak máte niekto nápad, ako sa zachovať v takomto prípade, dajte mi, PROSÍM, vedieť, lebo začínam prepadať osídlam obáv. A nie, už dopredu vám vravím, že odpoveďou nie je, keď mi poviete:"Nuž, doba je taká!" Budeme sa nečinne prizerať?
