6:42 ráno. Nadžgávam sa čerstvým pečivom na stanici v Šuranoch, mama mi podáva kávu z automatu. V nedeľu ráno asi meškania rýchlikov z princípu nehlásia.
6:58 – 7:58 – Lenka mi volá 5x, či už som v Bratislave. Stíham si po vlaku nasadiť kontaktné šošovky.
8:58 – bežím k Redute za Lenkou s cieľom, že nás musí pod Devín vziať nejaký autobus. Hreším ako pohan. Vyhrážam sa organizátorom, že budem bežať v protismere. Flirtujem s autobusárom bratislavskej MHD, ktorý ma vraj odvezie kamkoľvek.
9:30 – s Lenkou, ktorá nadáva ako pohan utekáme po ŽST Lamač k taxíku
9:43 – vyrehnené a so srdiečkami na lícach prichádzame k Devínu. Taxikárke zaplatíme 15 eur. Aj keď sme sa dohodli na 10. Nemá vydať, ako inak.
9:48 – zistíme, že sme 3 km od štartu.
10:02 – všetci utekajú k cieľu. My utekáme k štartu. Musí sa nám spustiť časomiera.
10:10 – fotíme sa, ale nemáme správny filter
10:12 – rozbehneme sa aj s batohmi
10:15 – prvý raz sa mi rozväzuje šnúrka, zato sluchadlá odmotať neviem
10:20 – začína mi byť jedno, že budeme posledné
10:21 – predsalen vidím ešte pár bežcov za nami, rozväzuje sa šnúrka Lenke, rozväzuje sa šnúrka mne
10:25 – víťaz je už za polovicou. Spomínam si na to, ako ma na telesnej vždy vyberali ako poslednú hráčku vybíjanej
10:27 – preklínam posledné tri roky, ktoré som strávila v korporáciach. Ale ľudia nás povzbudzujú.
10:28 – zaprisahávam sa, že vyhodím všetko pečivo zo svojho jedálnička
10:29 – máme za sebou asi prvé 4 km, ale nie sme posledné. Ľudia nás povzbudzujú.
10:30 – otočím sa a vtedy sa to stane. Zbadám ju. Teta, čo beží posledná. Kričíme na ňu, nech beží. Kričí, že nevládze.
10:31 – v cieli sa pomaly začína otvárať šampanské. Teta mi vraví, že má 71 a ráno vstáva o 5:30 do práce. A že miluje svoju prácu nadovšetko. Prezrádza, že má operované kolená a že je kuchárka a v kuchyni je úplne šťastná. A že keď príde dnes do cieľa, bude na seba hrozne hrdá. Strašne hrdá.Ľudia nás povzbudzujú.
11:10 – pred rokom na behu som už intenzívne myslela na to, ako sa v cieli napijem dobrého piva. Teraz si kráčame popri Dunaji. Ľudia nám podávajú pivo.
Medzitým: s tetou si vykračujeme. Napadne mi niekoľko raz, že sa na to vykašlem a fakt si to pôjdem normálne odbehnúť. Aj zrýchľujem. Aj sa na mňa pozrie. Spomalím a sľúbim jej, že to dobehne.
Dačo pred dvanástou. Došli sme posledné. Ja, teta a Lenka. A v cieli ma teta objíme a povie mi, že keby som nešla vedľa nej, nechala by to po kilometri. A že sa strašne teší. A ja s ňou.
A ja spolu ňou.
