Hlavný princíp Tlstej peňaženky je zjednodušiť daňový a sociálny systém zavedením jednotnej sociálnej dávky, známej ako štátom zaručený príjem. Tá nahradí dnes používaný príspevok na deti, sociálny príplatok, príspevok na bývanie, prídavky v hmotnej núdzi a podobne. Jej črtou je hlavne to, že aj v prípade ak sa zamestnáte máte nárok na väčšiu časť tejto dávky. V súčasnosti pri vstupe do zamestnania nárok na sociálne dávky prudko klesá.
Táto reforma má podľa môjho názoru dve nesporné výhody:
Ľudom sa oplatí hľadať prácu. Čistá miera náhrady je pomer čistého príjmu keď je človek zamestnaný a príjmu ktorý by dostal v rámci sociálneho systému keby nepracoval. Ak je tento pomer 100 percent človeku sa, ak neberieme do úvahy sporenie na dôchodok a podobne, neoplatí pracovať. Ak sa totiž zamestná prichádza o časť sociálnych dávok. Na Slovensku aj v Čechách je však tento pomer, najmä pri vysoko početných rodinách, niekedy dokonca vyšší ako 100! (Tento stav sa v Čechách odstránil až v roku 2006 reformou systému.) To znamená, že ak by sa jeden člen tejto domácnosti zamestnal, rodina v skutočnosti prichádza o peniaze. V ekonómii sa pre tento stav udomácnil pojem pasca neaktivity.
Systém je jednoduchý. Anomáliou súčasného systému je jeho komplikovanosť. Práve zavádzaním rôznych dávok a výnimiek sme dospeli k stavu, keď je miera náhrady vyššia ako 100 percent. Takisto je dnes vybavovanie rôznych dávok na úradoch pre ľudí práca minimálne na polovičný úväzok. Tento čas by mali využiť na inú vec. Tou je práve hľadanie práce a rekvalifikácia.
Nevýhodou navrhovanej reformy je, že o nej veľa nevieme. Respektíve nepoznáme všetky detaily. Mal som možnosť diskutovať túto reformu s tímom pána Tlustého, a zdá sa, že ani oni sami ešte nemajú predstavu o všetkých detailoch tohto systému. Napríklad ktoré dávky sa zachovajú a ktoré nie. Návrh by napríklad silne postihoval ženy pri narodení druhého dieťaťa a podobne. Je to spôsobené podľa mňa aj politickým tlakom, keďže prijatie takejto radikálnej reformy naráža na odpor verejnosti. Návrh je teda stále skôr v teoretickej ako serióznej rovine.
V spolupráci s oddelením trhu práce Českej Národnej Banky sme sa pokúšali vytvoriť jednoduchý model tejto reformy za určitých predpokladov, ktoré sme museli pre nejednoznačnosť návrhu urobiť. Výsledky boli zaujímavé a povzbudzujúce. Čistá miera náhrady sa znížila a súčasne neboli chudobné rodiny výrazne postihované.
Aké sú však náklady tejto reformy zatiaľ nikto nevie. Vytvoreniu mikrosimlačného modelu, teda modelu v ktorom sa dá na dátach z cenzu domácností určiť kto získa a kto stratí, ako sa bude meniť čistá miera náhrady, či je tento návrh rozpočtovo únosný, bránia práve nejednoznačnosti. Takisto nie je po tomto modeli výraznejší dopyt, keďže reforma nie je momentálne témou dňa.
Ani mikrosimulačný model však nepredpokladá zmenu správania sa ľudí prijatím reformy. Je to však prvý krok k hodnoteniu reformy a až po ňom nasledujú štrukturálne modely, ktoré sa takéto zmeny pokúšajú zachytiť. Zarážajúci je však fakt, že na Slovensku sa všetky predchádzajúce reformy robili bez toho, aby bol zostavený čo i len jednoduchý mikrosimulačný model!
Viem však, že tím mojich priateľov na Ministerstve Financií Slovenskej Republiky, na podobnom modeli pracoval a snažil sa o podporu európskej agentúry EUROMOD. Bohužiaľ sa ani nášmu českému ani slovenskému tímu nepodarilo pri poslednom rozširovaní plne do EUROMODU integrovať. Snáď sa to podarí pri ďalšom kole rozširovania a budeme môcť Tlstého peňaženku, či Sulíkovu reformu simulovať v nepomerne lepších podmienkach. Tieto návrhy sú totiž podľa mňa príliš dobré nato, aby sme sa nimi nezaoberali a ostali iba v teoretickej rovine.
