Tulákom patrí svet
Všetko sa za to začalo túlaním sa. Bol som ešte chlapec, keď som sa počas voľna v škole prírode prvýkrát zatúlal v lese. Vychovávateľka na to síce mala iné slovo - stratil - ale už vtedy som vedel, že s túlaním sa vo svete nestratím.
A tak sa dodnes občas trochu túlam. Neviem či je to životný štýl, alebo možno dáka besná choroba, ktorá keď sa nahromadí, musím sa skôr či neskôr zobrať a ísť. Vačšinou len do nedaľekého lesa, no s batohom sa dá túlať aj ďalej a na dlhšie. Zíde sa už potom aj mapa a kompas, ale vo všeobecnosti je Slovensko tak krásne malé, že strach z toho, či sa dostanete spať do civilizácie, vás na vačšine územia nepotrápi dlho. I keď časom rodná hruda a nohy už nemusia stačiť.
Na túlanie môže mať každý svoje vlastné dôvody. Ja sa túlam v preto, lebo mi to robí dobre. Na túlaní nie je nič zlé, tuláci (pejoratívne aj "turisti") sú jednoducho ľudia, čo nedokážu iba sedieť doma. Sme takí túlaví hobbiti, ktorí chcú vidieť čo je za tým ďalším kopcom.
Túlanie tiež odpútava od všetkých počítačov, starostí a vravy. Pomôže objaviť normálny svet, kde sa človek poteší stretnutiu s ďalším tulákom, kde chodníčky vodia na nové nepoznané miesta z ktorých kúsok zostáva hlboko v pamäti.
Iba tulák vie, aké je to spať v noci v lese, či ustlať si "pod širákom", ako sa pláva bez plaviek, či ako sa odrážajú v noci hviezdy na jazerách. Sú to čarovné príbehy, ktoré nepovie dostatočne živo ani najlepší rozprávač.
Tulák sa vie o seba celkom dobre postarať, musí sa naučiť vážiť si veci čo má v batohu i ľudí ktorých stretne. Zrejme aj preto sa tuláci míňajúci sa na chodníku pozdravia, i keď jeden druhého vidia prvýkrát.
Pomaly si začnete tvoriť vzťah až úctu k lesu a životu v ňom. Uveríte, že stromy sú živé a noc skrýva veľa zvlášnych zvukov. V pahrebe televízor, v duši pokoj. Nebudete fučať o život pri šliapaní do obyčajného kopca a predstava ísť sa prejsť v zime po horách, či prespať v lese vám nepríde ako šialenstvo. Začnete sa zatúlavať na nové zákutia i vracať sa na tie obľúbené staré, užívať si krásne miesta, nádherné výhľady, tažké i veselé chvíle. A tiež skúsite objavovať, ako inak by sa dalo túlať. Tak som vlastne objavil túlanie sa smerom nahor.
Nový rozmer pohybu ![Lezenie v prírode]()
Lezenie v prírode
Decká lezú ako pavúky a vedia prečo. Zlepšujú si kondičku, rastú zdravo a nájdu si aktivitu ktorá im popri štúdiu či neskôr sedavej práci pomôže "prečistiť hlavu". Mimo zimy je to krásne strávený čas v prírode, v zime zase stojí za to trénovať a vytiahnuť nejaké rozumy od skúsenejších, aby ste si pri lezení nenabili držku.
Liezť som začal iba zhruba pred rokom, pričuchol som k tomu vďaka bratrancovi. Nie som žiadny vrcholový športovec, leziem pre radosť.
Zo začiatku netreba mať veľké oči a postačia aj tenisky a kontakt na najbližší horolezecký klub, či lezeckú stenu. Prvý pokus býva občas frustrujúci pre tých, čo by chceli hneď loziť ako opice. No už pri ďalšom pokuse neraz počuť: "Podarilo sa mi prejsť to, čo som minule nezvládol". Mňa to dodnes teší.
Ak sa aspoň trochu dá, treba s ostatnými skúsiť aj lezenie po skalách. Spoznať ľudí, vidieť, čo všetko to obnáša, vyskúsať si sedák (to je ten kríženec podväzkového pásu a opasku na náradie), dôverovať lanu, uzlom a človeku, ochutnať pohodu a pohyb smerom hore v lone prírody.
Komu sa lezenie zapáči, začne uvažovať nad základnou výstrojou. Tú predstavujú lezky - srandovné tesné topánky s tvrdou špičkou, v ktorých sa dá doma postaviť na lištu dverí. Mali by spevniť nohu viac ako pohodlné domáce papuče, nech môžete stúpať ako kamzíky na malé miesta, no zase by ste pri ich obúvaní nemali plakať. Niektoré sa časom trochu roztiahnu - väčšinou sú správne rozťahané, keď začnú smrdieť (jediný prípustný dôvod na slzenie pri lezkách). Jeden pár leziek sa dá kúpiť už od 50 Eur.
Na nejakú dobu postačia iba lezky. Skúsenejší kamaráti nezvyknú mať problém požičať ostatnú výstroj. Lezenie je totiž nie len o výkonoch fyzických, ale aj ľudských. Teda aspoň ja mám takú skúsenosť a som za to veľmi vďačný. Pri istení závisí život jedného od toho druhého a preto sú dôvera a kamarátstvo pri lezení pre mňa dôležité.
Ďalej sa už hodí mať aspoň sedák a HMS karabínu, naučiť sa viazať polovičný lodný a osmičkový uzol a poprosiť niekoho znalého o lekcie istenia, informácie o pádových silách, ďalšom materiáli a tak ďalej a tak ďalej.
Začnete si aj sami hľadať informácie o lezení, o tom ako dýchať, ako istiť a robiť štandy pri dlhších cestách. Zosilnejú ruky a prsty, naučíte sa lepšie prenášať váhu a tažisko tela, stavať sa na nohy a visieť na rukách.
Lezenie je síce náročnejšie a nebezpečnejšie ako napríklad šachy, no človek si pri ňom užije podstatne viac srandy a pohybu, nehovoriac o zážitkoch z výletov, ktoré sa stanú večnými témami rozhovorov.
Po roku prerušovaného vertikálneho túlania sa je tu už istá šanca vedieť, čo vás najviac láka a čo zrejme ešte chcete vedieť a skúsiť. Vačšina lezcov nezdoláva profesionálne osemtisícovky, ale lezie rekreačne. Sú to neraz zaujímaví ľudia, očarení niečim z hôr či pohybu hore. Lezci majú svoj špecifický lezecký humor ("Príjemnú lezbu", či "Leziem!", "Istím!", "Padám!", "Ruším!"), pri chôdzi niekedy cinkajú, pomáhajú si keď treba, delia sa o veci i zážitky, slušne sa zdravia a vačšina má silný vzťah k prírode. Ak niečo z toho platí aj na vás, skúste a napíšte o tom. Ak vydržíte rok, je tu isté riziko, nabratia takého množstva skvelých zážitkov, že vám neostane iné než na ne do konca života spomínať.
Príjemné túlanie a dobrú lezbu. Možno sa stretneme na niektorej z ciest.
