Dnes, po žiaľ neuspešných pokusoch o jeho navrátenie späť, zostávam aspoň s touto rozlúčkou. Rozlúčkou, ktorá je verejná preto, aby sa aspoň kúsok sveta dozvedel o tom, že tu bol. Možno rovnaký ako tisíce ďalších iMac-ov, a predsa jedinečný. Môj počítač.
Nesúdim, či je alebo nie je správne, vytvárať si vzťah k pracovným nástrojom, ktoré používame dlhé roky. Možno je v tom trochu sentimentu a spomienok, trochu mystiky a možno aj niečo z detských čias, kedy sme verili, že všetko je živé. Nastala doba, kedy sa tieto stroje delia sa s nami o svoj výkon a vlastnosti a my s nimi o náš čas. Sú to nástroje, ako každé iné a nie je nič zvláštne na tom, občas si na ne spomenúť.
Moje gesto voči môjmu počítaču, však ide ďalej. Delím sa s vami o svoje spomienky a obrázky z jeho "pohrebu". Nie iba preto, aby som urobil radosť digitálnemu bulváru :o). Ale hlavne preto, lebo počítače tu sú. A ja budem rád, ak si vďaka mojej rozlúčke aspoň pár ďalších na moment uvedomí, čo všetko počítač predstavuje - čo všetko mu predchádzalo, čo ho sprevádza a aj to, kde v súčastnosti väčšina z počítačov končí.
Ak by som aj ignoroval prednášky o toxicite jednotlivých jeho častí, myslím, že po tých rokoch si nezaslúži, aby som ho len tak zahodil. Rozlúčka s mojím starým počítačom bola jednoduchá, v kruhu najbližších. Mnohé z jeho častí (harddisk, repráky, mikrofón, pamäte, plastový obal) už nachádzajú iné využitie, tie ostatné zatiaľ odpočívajú v pokoji v kartónovej rakve.
Mojím prejavom úcty k môjmu počítaču je okrem tohto článku aj to, že ho nepoložím v noci ku smetiaku. Ak sa už aj nenájdu záujemcovia o ďalšie jeho ostatky, budem sa snažiť, aby som sa po jeho recyklácií mohol s troškou môjho bývalého spolupracovníka stretnúť pri nejakom inom užitočnom nástroji.
