Ráno vstáva skoro, aby naňho po ceste netrúbili, keď im svojou károu blokuje cestu. Začne na sídlisku, pokračuje mestom a potom zavezie bohatstvo celej svojej káry do zberne papiera a kovov. Musí to stihnúť skôr, než pôjdu deti do školy. Smejú sa mu, ukazujú prstom a už po ňom aj hádzali kamene. Komu sa mal sťažovať? Mama mu zomrela pred piatimi rokmi a na otca si nepamätá.
Nechali ho samého v starom dome. On si zvykol. Len čo sa zjaví v zablatenom dvore, vítajú ho hlasným kvokaním jeho sliepky. Sú staré a ani nenesú, ale Paľko ich nezabije. Kde tu sa zjaví strakatá Miňa, čo sa mu chodí kotiť na pôjd. Keď si mačence odchová, zmizne .On sa potom musí deliť s hladnými krkmi, čo mu roztopašne behajú po dvore. Ale on rád.
Veľký kľúč od dverí ma schovaný pod gánkom, medzi tehlami. Nechce ho nosiť so sebou,aby ho nestratil. V chodbe zavesí vetrovku na ohnutý vešiak, vyzuje vyčaptané topánky a teší sa na hliníkový obedár, čo ho čaká každý deň pred dverami. Stihne to vždy tak, aby nemusel ohrievať. A dnes sa z neho ešte parí. Hltavo si naplní žalúdok písmenkovou polievkou a plnenou kapustou. Najkrajsia na svete je tá najspodnejšia miska. Sú v nej koláče. Potom si sadne na kraj škrípavej postele, ohne roh starého madraca a vytiahne poklad. V krabicke ma peniaze. Kovové desiatky, ale aj veľké.
1 320, - korún.
To bude mať do Bratislavy. Zo všetkých tých kníh, čo ma v polici, má najradšej tú obrázkovú o hlavnom meste sveta. Dostala ju mama, keď prepustili aj iných a jej sa ešte poďakovali. Pôjde autobusom, zájde na hrad, prejde celé mesto a večer sa vráti domov. Len sa nejako musí osmeliť do toho sveta. Každý deň sa zastaví so svojou károu pri autobusovej zastávke, čaká, kým príde autobus a predstavuje si, ako tam on raz vojde a pôjde do Bratislavy. Ľudia nastúpia, Paľko zostane sám .
Zatlačí svoju káru a ide na večernú obchôdzku po košoch.
