Hôľka sa zakuklil do svojej kožušiny ,stiahol na uši baranicu, primotal viac onuckov na fialové nohy a zašmátral po hrudi.
Čosi ho chytalo za srdce a nedalo mu nechať ten svet byť takym nehostinným. Hôľka sa popravil, vystrel krivé plecia , pribuchol dverami zvonku , pohrozil nebesiam a svojej malej duši sa pekne prihovoril . Poláskal si svoje utrpenie, popľul si do hrubých rúk a spod hrude vytiahol - svoju nevestičku. Tvrdými ďasnami vykrútil hrdlo hliníkovému sokovi a tenkymi suchými perami spod zarastenej brady objal svoju najmilsiu.
Tak málo stačí, vybrať si tú pravú . Dlho hľadal, všade sa pýtal, všetko by bol spravil , aby mal doma čisto, navarené a detský smiech. Nechceli ho, lebo rád koketoval s radodajkami Žitnej a Hruškovej rodiny. Takých v dedine nechcú.
Privrel oči, zaklonil hlavu . Krásne zásnuby. Slastne glgal panenský potok z nevestinho lona a lačným jazykom zachytával špliechajúce kvapky .
Chlad sa pominul , lejúci dážď už nebičoval po starej baranici a rumázgajúce blato pripravilo mäkkú ústelku na svadobnú noc. Sváko sa celú noc objímal pod pohľadmi strohých hviezd a dumavého mesiaca vo svojom dvore. Raz v divokom ošiali ,potom v nežnom láskaní túlil sa k neveste, kričal stromom o svojom šťastí a štvornožky kľakal v ľúbostnom omámení pred božím oltárom.
O mesiac bude svadba. Tušili to všetci, že si Hôľka nedá dohovoriť. Chalúpka stála rozrušená v predtuche nových udalostí. Záhrada vykvitla a ružové puky sľubovali sladké čerešne. Slnko sa oprelo do zájdených okeníc a budilo ženícha .
Prišlo krásne auto. Z čierneho dlhého voza vystúpili dvaja muži, vytiahli drevené kreslo a odviezli Hôľku .
Na pytačky do neba.
