Ako za vôňou slaninky cupital za mnou. Po schodoch ma predbehol a sadol si pred dvere, kým som odomkla. Nezmar sa plichtivým krokom rozhliadol po novom obydlí, chvílu oňuchával všetko nové a zmizol na najbližšie hodiny niekde v skrini. Tak sebavedomie tomu zvieraťu nechýbalo. Počkala som, kým sa návštevník vybuvá a zobudí sa zo sna o novom pelechu . Potom nech si ide po svojom.
Nechala som mu otvorený balkón, nech nájde cestu , odkial prišiel. A aj odišiel.
Noc bola teplá, v záhrade sa konal koncert svrčkov . Na balkóne niečo zarachotalo a ja som vyskočila z postele. Chňapla som v pude sebazáchovy po stolovej lampe a pod oknom sa mihol strašidelne natiahnutý tieň v podobe koňa. Zamierim smerom do okna, zacielim žiarovkou na nepriateľa a viď – Nezmar sa vrátil. Rozdýchala som nebezpečenstvo, nakŕmila príživníka a s bijúcim srdcom a nedôverčivým pohľadom som sa schovala pod perinu . Nezmar sa nažral, olízal si pysk po bielom jogurte a schoval sa do skrine.
Prešli dva týždne a a ja som fakty o dobre živenom bezdomovcovi pochopila. Z Nezmara ostal Nezmar a my sme si delili najbližšie mesiace garzónku siedmi.
