Vstávam a poberám sa do iných priestorov môjho bytu pod starou škridlovou strechou zahniezdenou machom pod večným oparom komínov .
Tam, kde kedysi hniezdili netopiere a pavúky z dlhej chvíle prepletali siete cez neodkladné spomienky troch generácii, tam som sa v drevom obitých a obielených múroch usídlila.
A so mnou aj ten tvor.
Večer čo večer cítim meravý pohľad ako nabrúsené ostrie mäsiarovho najlepšieho noža v mojom chrbáte, opatrne sa otočím a dve vyvrátené svietivé buľvy sa opäť chorobne upínajú na moju bytosť.
Je to podivín , čo sa za tými ocami skrýva , introverny, vnímavý, nepochopitelny psychopat. Keby bol ten tvor komunikatívny, odporúčala by som mu psychologické vyšetrenie v prospech nás všetkých tu pod jednou strechou. Nie, nie je alkoholik ,ani schizofren, jeho stupeň postihnutia pripíšte len nižšiemu stupňu evolucného vývoja.
Ospravedlňujem aj jeho neprehliadnuteľné fyzické útoky . Hlboké , červené súmerné krvavé pásy sa zhoja za pár dní a už sa ma viac nikto nepýta, či na mňa zaútočil. Súcit ľudí sa zmenil na nepochopenie, prečo to „zviera“ nezastrelím, niekam neodvediem, alebo nezabijem.
Nemôžem. Ráno je to opäť všetko inak. Záblesk slnka cez rozvýrený kolotoč prachu , peľov a zamatových chlpov nás spolu v objatí zobudí.
Mňa a môj prízrak.
Rozďaví sa na mňa bezzubá papuľa s rybím pachom lacných konzeriev
a láskyplne sa na mňa vďačne nalepia dve oči ako dve slnká plné tepla, pohody a odôvodnenia existencie tejto bytosti- môjho milovaného Bonifáca.
