So žrádlom sa nemusí deliť s kurami a synov ma až v Zemianskej dedine, každého s vlastným dvorom, až na toho jedného, čo sa zdivel, lebo mu chutili nejaké šialené huby.
Je to elegán, všetci psi ho zdravia a pokorne sa nechajú oňuchávať až na pokyn odchodu.
Dunčo je V I P a zúčastňuje sa každého spoločenského a charitatívneho diania. Pozýva do záhrady na jahody, požičal aj brúsku z kôlne, ktorú mu ešte nevrátili a pochopenie ma vždy s obchodnikmi zázračných panvíc a vysávačov. Takí ľudia majú niečo dobré v hlase a vždy ho podplácajú .
V Dunčovi začínalo zrieť nejaké rozhodnutie. Bol si vedomý , že väčšiu časť svojho života si odslúžil , obličkové kamene ho trápia viac a viac a je tu určite ešte niečo, čo mu má byť odmenou .
Tá prišla . Nie z jasného neba, priamo z ulice. Mladá cicuška, pekná,chlpatá, štíhla s bielymi zubami a ružovým noštekom. Prešla všetky dvory, odprskla závistlivým chrapúňom na reťaziach a s aroganciu a jasným úmyslom namašírovala do Dunčovho dvora.
Bola taká krásna a pôvabná, že sám Dunčo zostal moment s otvorenou a zaslintanou papuľou. Kým sa zmohol na štek, cicka sa už hostila na jeho drobkach v mlieku. Potom sa ponatahovala a Dunčo s údivom sledoval jej nežné labky a krásny kožúšok, ktorý sa leskol na slnku a voňal nepoznanou túžbou. Micka sa nestihla poriadne rozkukať a Dunčo jej už ustielal v jeho búde na rozstrapkanom teplom koberci.
Micuška sa zabývala. Ked dávajú, ber, keď prášia kožuch, utekaj.
Dunčo na ňu nedopustí. Po ulici sa prechádza s nozdrami niekde v nebesiach a pevne verí vo svoju nepominutelnost .
Láska je zviera. Má krídla, ktorými lietaš v ružovom háji . Keď viac nevládzeš, prasneš o strom, rovno na hlavu,kým sa prebudíš a zistíš, že si len starý pes.
