Ľudia, ktorí opustili svoj rodný Marakéš (miesto na východe Slovenska, kde "chlapi rodia a zarezaný kohút je plný vajec"), rozídení do rôznych vzdialených i vzdialenejších miest, sa (nezávisle a trochu i závisle od seba) zišli v centre kodaňských ulíc - v Bobi Pube. Podnik, síce nepresvedčivý svojím nepoetickým názvom, bol perfektný na pivné surrealistické debaty pri Carlsbergu či Tuborgu.
Stretnutie bolo vysielané priamym prenosom pre pomyselnú marakéšsku telku. Marakéšan Alexander bol moderátor a kládol otázky. Stíhal však aj točiť pre film. Rámčekom z prstov zaostroval a zachytával tie najlepšie momenty debaty.
(Čo je viac ženské: pitie tmavého piva alebo pitie piva z pohára?)
Zbližujúcou chvíľou bolo, keď sa Marakéšania skrývali pred dánskym dažďom v prístave pod stromom. Niekoľko metrov od nich kotvili mohutné škaredé lodné konštrukcie so šedým armádnym outfitom a nemeckou vlajkou. Akoby sa schyľovalo k vojne. Pod dažďom a pod stromom bol našťastie mier.
A napokon tá malá postavička v prístave, ktorú Kodaň preslávila. Marakéšania jej pre istotu vymysleli alternatívne pomenovania. ("Poďme ešte k tej... ako sa volá... Malá Nočná či Málo Mocná").
K soche sa pritúlil turista, ktorý pre pózu na fotke predstieral, že je jej najlepší známy. A možno príbeh morskej nešťastnice ani poriadne nepoznal. Nie sú rozprávky náhodou rozprávkami preto, lebo narozdiel od iných príbehov končia vždy šťastne? Bol potom príbeh malej morskej panny naozaj rozprávkou?
Po nejakej chvíli sa slovenskí Marakéšania v krajine Carlsbergu rozídu. Do rôznych kútov rôznych krajín. Ďaleko od rodného Marakéša. Aby mohli neskôr, v neurčitej dobe, na neurčitom mieste, nezávisle a predsa i trochu závisle od seba, stretnúť ďalších rodákov z toho podivného miesta nazvaného "Marakéš".
(Na záver ešte raz pripomínam, že ani v tomto príbehu "Marakéš nie je Papín".)
(Je naozaj) Malá...
*pozn. Papín je východoslovenská dedina v okrese mesta Humenné.
