Ja sa dokazem vyzivat v dekorovani obycajneho chleba s maslom. Zdobenie niecoho, co vsetkymi charakteristikami pripomina chutny kolac, som si chcela poriadne vychutnat. Uz som si predstavovala rozne tvary, ktore by sme mohli vykrajovat, pekne drobnostky a drobne hlupostky o dobre vyzerajucom kolaci.
"A co keby sme ten kolac ozdobili inac. Netradicne...," srsala som napadmi.
"..."
"?!"
"..."
Dlhsiu trapnu chvilku neodpovede som sa (ne)odvazila prerusit:
"Ci chcete radsej spravit ten klasicky nudny kolac s plnkou medzi cestom a bananmi navrchu?"
Az tu sa mi konecne dostalo odpovede: trojhlasne danske "ano".
Nemusela som sa pytat preco. Odpoved by bola jednocha: Lebo. Lebo tak sa to proste robi. Preco by sme to mali robit inak, ked to mozeme spravit tak, ako sa to robi vzdy: normalne. Preco by sme mali vytrcat z radu, ked si mozeme byt vsetci rovni. Vsetci maju rovnake prilezitosti. A vsetci budu stastni. To mi normalne zacalo nieco pripominat...
Kratko pred kolacovou zabavou pri veceri padla rec o prvom maji. Vraj tu chystaju sprievod. Zhromazdi sa mozno az niekolko tisic ludi. Potom nas za stolom hudobnik Helge obohatil o dansku prvomajovu anektodu:
Pocas sprievodu na prveho maja niekde v Dansku hrala kapela. Bubenik v popredi trieskal do bubna monotonny pochodovy rytmus. No co: nuda. A co tak zahrat si rezkejsie do kroku a prebudit nielen kapelu, ale aj dav naokolo? Bubenik presiel z monotonneho beatu do rytmu samby. Ocividne sa na tom bavil nielen on. Lenze nie na dlho. Privalil sa kapelnik a ohodnotil bubenikovu kreativitu jasnym gestom: jednym sviezym pozauchom. Hraj ako sa patri! Normalne! Nevytrcaj z radu.
Cenu za kolac vyhral tradicne ozdobeny kolac s bananom hodenym navrchu uprostred - s bananom v stylizacii muzskeho pohlavneho organu.
Vlajockami tu mavaju po cely rok, neviem, ci budu aj na Sviatok prace. No co, pockam si na prveho maja. Schvalne, ci su tu teraz originalnejsi nez my pred osemdesiatym deviatym.
