Mnohí ľudia si svoje sny vôbec nepamätajú. Jasnívam každú noc. Nepatrím k tým,ktorí po zazvonení budíka hneď vyskočia z postele. Práve naopak, mojeprebúdzanie má niekoľko etáp. Pri prvom zazvonení mobilu si nastavím budíko päť minút neskôr. Ešte v polospánku zatváram oči a nechávam svoje teloďalej vypnuté. Myseľ sa pripravuje na to, že o niekoľko chvíľ vstanem.Tých päť minút niekoľkokrát opakujem, až kým nie som fyzicky i psychickypripravená na vstávanie bez šoku.
Počas tých zopár minút, ktoré si ráno nechávamna prebudenie, ešte napoly spím a snívam. Svoje sny vtedy veľmi silnovnímam a po prebudení si ich aj pamätám. Spúšťa sa plátno a javchádzam do diania môjho súkromného filmu. Nepoznám jeho scenár, len sa necham unášať dejom.
Navštívila som svoju starú mamu. Priniesla somjej drobný nákup s nejakými sladkosťami.V izbe som len ja a moja stará mama.Zvláštne, jej šedivé vlasy dnes nie sú starostlivo zviazané do vrkočaa ukryté pod kvetovanou šatkou, pripnutou „hlavaškami“, ako inokedy.Hlavašky sú tie veľké špendlíky s farebnými hlavičkami, ktorými si babkavzadu a nabokoch pripínala šatku k vlasom. Ako malá som vždyzačudovane hľadela na celý tradičný postup úpravy jej vlasov so šatkou.Hlavašky vyzerali veľmi nebezbečnea ja som sa vždy bála, že si ich môže pichúť do hlavy.
Teraz sú však jej vlasy odhalené, skrátenéa strapaté. Babka rozpráva rýchlo a nezrozumiteľne. Jej oči majú hlboký tmavý pohľad, hoci ich farbaje sivá.
Pýta sa, čo som jej priniesla. Vymenúvamskromný nákup „... a ešte Turecký med.“ Túžobne si vyberá turecký med. Prenikáma nevysvetliteľný strach z toho, že by si babka chcela odrezať kúsoks nožom a mohla si ublížiť. Nechápem súvislosti.Starecké mrmlanie, ktorému nerozumiem. Vnímamiba starú mamu a stôl, za ktorým sedíme. Jedna ruka drží kocku sladkostia druhá ju pozdĺžne krája Zarežemäkko ako do masla. Nôž pretína sladkosť a prst. Pomaly, mäkko a bezslov. Pozdĺž prsta, niekoľko milimetrov pod povrchom. Ako šúpanie jablka. Nababkinej tvári iba tupý výraz, akoby nevnímala, čo sa práve deje. Pár okienok z takmernemého filmu chýba. Nové zábery sú plné zvuku a pohybu.Chopím sa papierovej vreckovky a stískam babkin prst, snažiac sa udržaťobidve časti pokope. Krv kvitne po všetkých stranách papiera. Vezmem ďalšiua ďalšiu. Volám sestru, tej dlho niet. „Volaj lekára, rýchlo!“ Stískambabkin prst a rozmýšľam, či sa krvácanie dá zastaviť iba stiskom ruky.
Budím sa zmätená a na pár sekúnd ničnechápem. Presnívala som sa do svojej izby. Spoznávam jej interiér a uvedomujemsi seba. Predstavenie skončilo. Herci vystúpili z plátna, ale neodišli.Cez deň sa budú so mnou túlať v inom svete. V takom, v ktorom môžem veci ochutnať,ovoňať aj sa ich dotýkať. Bojím sa. Moja babka zomrela minulý rok.
