Kedže sa momentálne morím písaním svojej diplomovej práce, pomerne veľa času trávim za počítačom. Zapnutie počítača už patrí k bežným rituálom dňa. Tak, ako hneď keď vstanem automaticky do kúpeľne za rannou hygiénou, rovnako automaticky sa po zapnutí počítača prihlásim do všetkým možných messengerov a chatov, kde mám poštu alebo známych.
Čaj s mliečkom, slniečko mi napriek zime za oknom príjemne ohrieva tvár, do toho povzbudzujúco hrá dobrá muzička –Underworld. Ranná pohodička. V tom sa mi ozve známe „o-o!“. Niekto sa chce so mnou icq-rozprávať. Trochu sklamaná, že to nie je nikto z mojich kontaktov, si nachádzam v okne icq ružu s pozdravom „hello from Italy“.
Inernet ma ubíja, rovnako ako ma ubíjajú aj chaty. Niekedy je to zábava rozprávať o nezmysloch a vytvárať si pseudopriateľstvá na ďiaľku. Ale dnes ma internet maximálne ubíja. Napriek tomu som sa rozhodla, že teraz to okno nezatvorím a odpoviem.
Pri komunikácii na chate je výhodou i nevýhodou to, že obidve strany o sebe vedia len minimálne, respektíve vôbec pri predpoklade, že aj informácie uvedené v profile chatujúceho sú 100 % výmysel. Preto je vždy zaujímavé, akým spôsobom obidve strany začnú spolu komunikovať.
Abc: (10.03PM)
Hi
Xyz: (10.03PM)
Hi
Abc: (10.03PM)
Hi :-)
Xyz: (10.04PM)
Hi :-))
Komunikácia bez klamstiev a, čo si budeme nahovárať, aj bez záujmu. Čo ma vyviedlo z miery prišlo potom. Talian to jednoducho zhrnul do šikovného záveru: „Nuž, máš priateľa, nechceš poslať fotku a nie si veľmi zhovorčivá... tak zbohom!“
Keby sa chatovanie učilo v škole, tak toto by som nazvala učebnicovým príkladom virtuálnej komunikácie na chate: pôsobivý pozdrav s ikonkou ruže a okamžitá strata záujmu po neochote posunúť debatu do sfér imaginárneho flirtovania, prípadne aj viac.
Tomu krátkemu bezvýznamnému chatu by som normálne nevenovala žiadnu pozornosť, až dnes ma to poriadne vytočilo. Nie ten anonymný Talian, ktorý si prechádza zoznamy icq užívateľov a napíše každému, kto má pri kolonke „gender“ uvedené F. Vytočil ma fakt, ako všetky chaty typu icq menia a degradujú komunikáciu. Anonymita chatujúcich je až desivá. Si len číslo, prinajlepšom záznam s uvedením pohlavia, veku a miesta. Zo všetkých desiatok či stoviek ľudí, s ktorými sa rozprávaš na chate, sa stretneš s len mizivým percentom z nich. Ak vôbec s niekým. Aký to potom dáva zmysel? Zakaždým pripomínať, kto si, aké máš názory na hudbu, o zmysle života. A vieš, že sú to slová, ktoré by si mohol rovnako písať aj pre seba a dostával automatickú odpoveď riadenú počítačom. Konečne som si to uvedomila: chat s anonymnými ľuďmi je komunikáciou maximálne v tom zmysle, že komunikuješ s obrazovkou vlastného počítača.
Internet je virtuálny svet, ktorý ťa celkom pohltí. Presedíš tvorivú časť svojho života za počítačom a skvelí ľudia v reálnom svete okolo teba ti uniknú pomedzi prsty. Desí ma, kam takáto online komunikácia môže viesť a aké následky to môže mať pre nás - mladú generáciu.
Paradoxom je aj môj spôsob reakcie na tento problém. Píšem článok, ktorý umiestnim na svoj blog, automaticky sa prihováram k potenciálnym virtuálnym čitateľom a očakávam spätnú väzbu. Namiesto toho, aby som vyšla von a spoznávala mentalitu cudzincov, okolo ktorých žijem. Som v pasci...
