Dnes som po návrate zo školy našla som svoju spolubývajúcu celú zúfalú. “Ivi, ja som taká nemožná. Prišla som do izby, a položila si niekam kľúče. Teraz ich už celú polhodinu hľadám a nemôžem ich nájsť! Už som prehľadala všetko, dokonca aj kôš!” A ja som sa len usmievala. Už pri jej druhej vete som chápala o čo ide.
Kľúče mojej spolubývajúcej boli totiž zastrčené vo vnútorných dverách, rovno jej pred očami… Predsa len nie som na svete sama z kategórie “roztržitých”.
Som roztržitá. (A zatiaľ sa neliečim.)
Už ako malej sa mi napríklad stalo, že som v jeden normálny deň prišla normálne do školy. A.. vlastne nie tak celkom normále - prišla som bez školskej tašky. Tá ostala ležať pekne krásne doma na posteli… Dnes si moje okolie už zvyklo, že vždy keď odchádzam, o veľmi krátku chvíľu opäť objavím vo dverách. “Zabudla som si mobil.” Alebo “Nenechala som si tu náhodou kľúče?” Nie tak dávno som sa musela vracať naspäť do knižnice “Áno, máme tu vašu peňaženku," vítal ma úsmev pani knižničiarky...
Hovorila som si: Neboj, z toho vyrastieš. Dospeješ a budeš sa správať zodpovednejšie, voliť seriózny prístup k veciam…
Dnešné “stratené” kľúče mojej spolubývajúcej boli pre mňa malým znamením. Pripomenuli mi moje roztržité správanie presne pred rokom. Vybrali sme sa s kamoškami polostopom do Barcelony (viac o tom možno inokedy). Ja som sa neskôr vybrala navštíviť kamaráta do Madridu.
Som “Björkish” girl. Milujem hudbu Björk a chvenie, ktoré ovláda, keď ju počúva. Vášen, strach, smrť, sen, sneh, sex, mystéria, láska, divokosť, skazenosť, naivita… hmm, je to taký "divný tovar".
Je úžasné, keď si niekto moje nadšenie pre tento divný tovar pamätá. Kamarát David (de Madrid) si pamätal. A tak som si na odchode z Madridu už niesla obrovskú Björk na plagáte oznamujúcom jej koncert v Madride, ktorý pre mňa David uchoval. Čo plagát – to bol hotový plagátisko (na dĺžku mal asi dva metre)! Nikdy som nemala v obľube olepovať si steny pop hviezdami, ale predstava, že táto magická “tapeta” mi pokryje polovicu steny mojej izby… tešila som sa ako malé dieťa.
Na ceste späť z Madridu som sa rozhodla pokochať sa ešte chvílu nad Gaudiho stavbami. Ovešaná cestovnými taškami, v ruke plagát a na tvári slnko neskorého apríla. V Barcelone slávili sviatok nejakého svätého (Gordi?), ktorého tradíciou bolo darovať ružu a za to na oplátku dostať knihu. Ulice boli plné starostlivých Malých Princov a ich ruží, i predavačov kníh. Sadla som si na lavičku pred Sagrada Familia a stravila niekoľko hodín pozorujúc poplašených turistov a street artistov. Keď som sa nabažila "ovocia" na vrcholoch Gaudiho vežičiek a uvedomila si, koľko času prešlo a rázne som sa zdvihla. Rýchlo som schmatla svoje saky-paky a váhavo sa pobrala sa smerom na vlak do Calelly.
Odpočítavanie začalo: jeden, dva, tri, štyri... Ako dlho mi trvalo, kým som zistila, že mi niečo chýba? Až keď som sedela s kamoškami pohodlne na gauči v byte v Calelle asi hodinu od Barcelony... "Ja nemám Björk ! Stratila SA mi!" (Všetko SA deje samo o sebe.) Môj plagát SA rozhodol, že mu miesto na operadle lavičky pred Sagrada Familia vyhovuje viac, ako stena mojej internátnej izby...
Teraz mi len vŕta v hlave. Ako sa mám potrestať za tú zabudnutú Björk? Zákazať si. Ale čo?
Nie, to hádam nie! Hádam mi nechcete naznačiť... Nie, však mi nechcete naznačiť...., aby som sa zriekla Björk! (len to nie!) ...to nemôžete myslieť vážne... To akože naozaj? A potom? .....a čo potom? Už akože nebudem roztržitá? Halóó, vie mi niekto poradiť? ......dá sa liečiť z roztržitosti?
Foto zdroj: http://www.bjork.com/
