Už ani neviem, kedy som sa s ňou po prvýkrát stretla. Myslím, že ma s ňou zoznámila kamarátka. Bola to vlastne náhoda. Keď mi ktosi povedal, že sa podobáme, tak som sa urazila.
„Veď ona je taká škaredá!“
Začali sme sa rozprávať. O živote, o vzťahoch. Bola veľmi zvláštna. Nerozumela som jej:
„Vieš, ja bývam na vrchu hory. Každé ráno zhadzujem veci zo skaly a počúvam, aké zvuky vydávajú, keď padajú dole. Predstavujem si, ako by znelo moje telo, keby udieralo o tie skaly. Čo myslíš, keď dopadne, budú moje oči zavreté či otvorené?“ Moje okolie na ňu reagovalo dosť negatívne. Že ich vraj deprimuje. „Ona je „psycho“. Ona nie je normálna! Človek ma pri nej chuť vyskočiť z okna!“
Niekedy sa s ňou bavíme o určitých veciach stále dokola, lebo máme rozdielny názor. Ona má také smiešne teórie. Tvrdí, že všetky moderné veci ako napríklad autá, počítače a podobne, existovali odjakživa. Len čakali v horách na pravú chvíľu. Počúvali otravným zvukom dinosaurov a ľudí. Až nadišiel ich čas výjsť a rozmnožiť sa...
Kvôli jej predivným teóriam stále mnoho ľudí nechápe, ako sa s ňou dokážem kamarátiť. „Pripadá mi ako jedno rozmaznané decko, ktoré potrebuje tak akurát dostať poriadne po zadku,“ rozhorčuje sa jeden môj známy.
Priznávam, je svojská a nekonvečná. Kašle na to, čo si kto o nej myslí a vždy si robí veci po svojom. Práve preto sa mi páči. Len zdochnuté ryby plávajú s prúdom.
Nikdy mi veľa nehovorí o svojom súkromí. Pravdupovediac, ani sa o to veľmi nezaujímam. Je introvertom, ktorý je za určitých okolností nútený zo seba výjsť a byť viac excentrickým. Rozumiem jej, sme si v tomto veľmi podobné.
Keď sa zaľúbi, vie byť až násilne šťastná. Vtedy všetkých nabáda, aby s ňou skákali zo strechy. Ona je už taká, poriadne divoká: „...a ak sa ešte raz budeš sťažovať, budeš mať do činenia s mojou armádou!“ A veľmi zmyselná: „odkedy sme sa rozišli, opäť som začala používať rúž. Cmúľam si svoj jazyk, na tvoju pamiatku..“
„Útecha leží priamo v oku hurikánu,“ hovorí tým, na ktorých jej záleží, „...ale zistiť to budeš musieť sám“.
Odkedy ju poznám, už viacero ľudí mi povedalo, že sa na ňu podobám. Vôbec mi to nevadí, práve naopak, už mi to skôr lichotí. Viem, že ona disponuje nezvyčajnou krásou, ktorú mnohí nevidia. Lebo sa odlišuje. Veľmi často hovorí veci, ktoré rovnako cítim aj ja, len ich tak neviem vyjadriť. Je to veľmi zvláštne. Sme prepojené voľajakým mystickým spôsobom. Neviem, čo to je.
Ja len počúvam, čo hovorí a akými prostriedkami sa vyjadruje. Je trochu plachá, ale dokáže sa vyjadrovať veľmi mocne.
Mňa o sebe už presvedčila. Svojím hlasom a hudbou. Hypnotizuje ma zakaždým, keď ju počujem. Snažím sa prísť na konkrétny dôvod prečo. Aj preto píšem tento článok. Slová sú však málo presvedčivé. A pritom stačí tak málo: raz si ju pustím a viem, že ma zas dostane.
A možno nielen mňa...
