- Flip-flopy sú najlacnejšietopánky, aké sa kedysi dali v Afrike zohnať – vysvetľoval mi neskôr. – Stálilen dva doláre. Vieš si to predsaviť? Dva posrané doláre!
Stretli sme sa na Jazzovýchdňoch v Haarleme. Nie v tom newyorskom. V Holandsku. Robert mal juhoafrickúdušu, uväznenú v holandskom systéme.Ponúkol sa, že mi prinesie pivo.
- Dúfam, že si doňho nič nepridal, – snažila som sa skryť svojeobavy pod vtipnú narážku.
- Nie, ja som si zahúlil pred tým, ako som sem prišiel,- odpovedal vážne.
Robert rád rozprával. O tom, že je spisovateľ, že veľa píše. Po chvílispoločnej prechádzky sme zastavili, Robert si vybral svoj malý zápisník apísal. Jeho verše boli pôsobivé, veľmi spontánne a neobmedzované rýmom.
Rozprával o tom, ako prišiel do Holandska z Južnej Afriky so svojourodinou, keď mal sedem rokov. Jeho rodičia si v novej krajine uvedomili, ženedokážu spolu existovať v nových podmienkach a rozviedli sa. Partnerka, sktorou žil jeho otec, rozdávala deťom facky ako lízanky. Keď sa dostali naspäťk matke, Robert, ako najstarší, sám vychoval svojich súrodencov. Vlastne ajsvoju matku, ktorá bola psychicky labilná.
Vincentovo ryšavé šialenstvo
Okrem jazzu sme mali ďalšiu spoločnú vášeň: osobnosť ryšavého Vincenta.Ešte som v živote nevidela jeho maľby naživo, tak sme si dohodli spoločnúnávštevu Múzea Vincenta van Gogha v Amsterdame.
Deň v Amsterdame bol výnimočný.Ešte stále cítim chvenie, ktoré ma premáhalo pri pomyslení, že sa ocitnem vneuveriteľnej blízkosti k Vincentovmu ryšavému šialenstvu. Keď som vychádzalahore po schodoch, už zdiaľky som rozoznala jeho autoportrétkontrastujúci modrou farbou maliarského plášťa a ryšavou bradou maliara. Zoči-voči Vincentovi. Pomaly somsa spamätávala z tej úžasnej energie, ktorá vyžarovala z obrazov. Robert bol pocelý ten čas vedľa mňa. A zas rozprával.
- Tieto obrazy sú odpad a nemali by sa vystavovať - ukazoval Robert naVincentove maliarske prvotiny.
- Vidíš, aké sú tmavé a nevydarené? Vincent sám vedel, že tieto obrazy súodpad. Poznám Vincenta. Toto je odpad...- opakoval.
Už v Amsterdame som mala akúsi divnú predtuchu. Robert si rozumel s Vincentom.Mali k sebe blízko. Vincent van Gogh svoj život žil len maľovaním. Do obrazovvkladal svoje šialenstvo. Čím viac maľoval, tým tmavšia bola jeho obloha a viacčiernych vtákov zlovestne kružilo nad jeho obilným poľom.
„Zobrazujú šíre rozľahlé pšeničné polia pod rozhnevanou oblohou, a naschvál somsa v nich snažil vyjadriť smútok a nesmiernu samotu,“ napísal Vincent predsvojou smrťou v jednom z listov svojmu bratovi Teovi.
Roberta krátko pred mojím odchodom zHolandska zavreli. Nie tak celkom do väzenia - "len" do ústavu preduševne chorých. V práci napadol kolegu, ktorý ho na pozdrav trochu postrčil.Robert reagoval podvedome, akoby v sebeobrane, a kolegu takmer zabil...
"Ja som mu vravel, aby do mňanenarážal, ale on si nedal povedať..."
Terapia blázna
Stretli sme sa ešteraz, veľmi krátko, lebo bol len na „vychádzke“. Dal mi svoju knihu, či vlastnelen akýsi rukopis.
„A ty, kto čítaš túto knihu, vedz, že si blázon, lebo táto kniha je lenterapiou blázna...,“ píše sa na jednej zo strán. Daytripping jekniha, ktorá nemá hlavu ani pätu, jej čísla strán si idú, ako chcú a prázdnestrany, či len s otáznikom uprostred, nie sú tlačovou chybou. Robertbol samotár. So svojím životom sa vysporadúval svojsky - na papieri.
Svoju terapiu posielal ďalej: mne v emailoch. Boli bez interpunkčnýchznamienok, plné „trávy“ a veľmi ťažko dešifrovateľné. Čím ďalej, tým viac jehoemaily strácali akékoľvek spojenie s realitou. Prestala som na ne reagovať.
O rok som sa náhodou opäť ocitla v Haarleme na Jazzových dňoch. Čakalasom a obzerala sa po kučeravej hlave. Pristúpila som nenápadne a postavila savedľa Roberta. Doteraz neviem, či ma naozaj spoznal. Načarbal čosi dosvojho zápisníka, vytrhol stranu a podal mi ju.
Nezmysly. Slová na papieri boli samé nezmysly, myšlienky nemali začiatok anikoniec. Výplody chorej mysle. Robert začal kričať, hoci hudba zďalekaneprehlušovala náš rozhovor. Rozprával, či vlastne vykrikoval, veci o svojejmatke, o svoje africkej duši, o lietadlách...bez zmyslu. Vrieskal a ja sommu nerozumela. Zľakla som sa a ani neviem ako, vyparila som sa...
"Ivana, a quiet friend" aj takto sa začínajú emaily, ktoré odVianoc opäť nachádzam vo svojom Inboxe. Každý deň minimálne jeden.A nie som sama: každý jeden email je poslaný okrem mňa ešte ďalším dvom, stáletým istým - mne neznámym, osobám.
"Ivana, myslela si si, že by som ťa nechal len tak? Niekedy je tojednoduché, niekedy proste ťažké. Veď nemáš čo stratiť. Stačí lenrozprávať..."
Už dávno som si chcela zablokovať prichádzanie emailov od odosielateľa RobertaF.
"Čo robím v Holandsku sám? Len pracujemna projekte riadenej strely, v skutočnosti – informačný terorista..."
