Pokoj. Konečne „naozaj“ parkujem doma. Moje občasné víkendové pobyty doma pred tým boli poznačené rýchlym vybaľovaním, unáhleným vybavovaním si vecí a hneď zas bozkami na rozlúčku. Prázdniny aj iné voľné dni, ma vyháňali von, na cesty. Doma som sa nikdy dlho neohriala.
Moje plány konečne doma spraviť to, či ono, som vždy odkladala na potom. Žeby sa konečne moje „potom“ menilo na „teraz“?
Konečne si potriedim kvantá fotiek, čo sa mi nahromadili za päť rokov. Jednu vedľa druhej uložím do albumov a precízne k nim spíšem komentáre. Na staré kolená. Aby sa predsa len nezabudlo na to, čo sa práve zdá „nezabudnuteľné“.
Konečne si vytiahnem farby na sklo, pošteklím svoju fantáziu a potrápim ne/šikovné paprčky. Konečne si prejdem ten program na učenie francúzštiny („Tranquile le chat!“?) Vymetiem prach v mojej hudobnej knižnici a spravím si playlisty na všetky možné nálady.
Konečne budem mať viac času venovať sa svojej dospievajúcej sestre a pomôcť jej s angličtinou. (Mimochodom, kedy stihla tak vyrásť a kde sú všetky šaty z mojej skrine?!).
Pustím sa do experimentovania v kuchyni (videla som raz Jamieho použiť 100 % čokoládu ako omáčku k červenému mäsu; alebo robiť horúcu čokoládu ešte horúcejšou – pridaním čili papričiek...)
Konečne budem mať opäť čas potrápiť moje brušká prstov na kovových strunách gitary a prejsť si svoje prachom zapadnuté piesne. Budem môcť zájsť každý deň za dedkom a zapisovať si múdrosti deväťdesiatročných skúseností so životom. Už ako malá som si chcela nahrať na diktafón všetky jeho vojnové, povojnové, „režimové“ i „postrežimové“ pamäti. História sa nemusí učiť len z kníh.
Konečne sa budem môcť postarať o svoju ružu, čo som si doniesla z Holandska. Viem, ľudia si zvyčajne z Holandska nosia iné rastlinky... Nerada splývam s prúdom. Ja som si priniesla ružu. Vychádzam zo záväzku: „Si povinný starať sa o svoju ružu.“
Spočítam stromy v našej záhrade (orechy, jablká, slivky, divá višňa, len stále žiadne marhule...), a budem sliediť, kedy nám už dozrejú jahody. Jahody sú najčervenšie a najsladšie na moje narodeniny. Ako dlho som už domáce jahody nejedla...
Plním pochabú úlohu „samohistorika“ svojho života a uzatváram jednu kapitolu. Najväčšie záväzky, ktoré som uplynulých päť rokov mala, sú splnené. Teraz sa už len KONEČNE pustiť do kopca tých nemenej dôležitých malých úloh, na ktoré nikdy nebolo času.
Je tu len jedno nástojčivé „ale“, jedna maličká nezanedbateľnosť. Konečne so všetkým môžem začať, ALE len mi to nesmie trvať dlho. Môj motor hnaný túžbou po dobrodružstvách síce parkuje, ale potichu stále beží.
Parkovací lístok mám len na dva týždne. Potom preradím a pohnem sa zas ďalej.
(Písané v pondelok 30. 5. 2005, prvý deň doma po štátniciach.)
