On: Haló
Ja: ... (ticho - trucujem, už niekoľko dní. Klasická záležitosť, mal si sa ozvať a neozval si sa)
On: ?
Ja: Nemám čas. Posledné dni si na mňa nemal čas, teraz na teba nemám čas ja. (Som rada, že voláš. Dúfam, že si konečne uvedomíš, že trucujem.)
On: He, tak to sme si teda jedna : jedna.
Zas sa mu to podarilo. Ja sa pajedím už zopár dní, chystám sa, že mu to pri najbližšej príležitosti vrátim. A on ma odzbrojí prvou vetou... Musela som sa usmiať. Nie oficiálne - samozrejme.
(Muf: Čo robíš, Puf?
Puf: Ja telefóóónujem. A ty? Čo robíš, Muf?
Muf: Ja tiež - telefóóónujem – ozve sa na druhom konci špagátu.)
Ale dnes nie je čas na úsmevy. Ja predsa trucujem. (seriózne)
Ja: To síce môže byť, ale ja som teraz "bizi" - pracujem. (Kúpila som ti darček k narodeninám. Už aby si ho videl. Zas sa budeš rehotať a mne bude z teba tak smiešne.)
On: Mhm, nechcem ťa vyrušovať. Viem, že musíš písať, tak len pracuj.
Ja: Aj zajtra budem "bizi". Asi sa nebudeme môcť rozprávať. Možno ani pozajtra. (Ja trucujem. Ty to stále nechápeš. Čo si z Marsu?)
On: Som strašne rád, že opäť počujem tvoj hlas.
Ja: Prepáč, ale ja naozaj teraz nemám čas. (Veď aj ja ťa rada počujem. Ale nemôžem predsa prestať trucovať, len tak pre nič - za nič. Cháp ma!)
On: Dnes som si dal do práce na stôl našu fotku. Tú z lyžovačky, kde sa obaja rovnako smejeme.
Ja: Už musím ísť. Čakajú na mňa. Musím niečo vybaviť. (Na tej fotke sa teda pekne rehoceme. Vždy, keď chcem hrať vážnu dospeláčku, ty ma dostaneš nejakým frkom, a potom som zas tvoja malá.)
On: Tak ja ti teda prajem krásny...
Ja: Áno, viem, viem (skočila som mu do reči) praješ mi krásny deň. Aj ja tebe. Čau! (Prečo to vlastne trucujem? Chýbaš mi...)
Zložím telefón. Navíjam špagát naspäť na klbko a riešim: Asi by som sa zo svojej Venuše mala vrátiť naspäť na Zem.
