Dievča s vlnistými vlasmi plnými vetra sa opieralo o svoj bicykel, na koši pred volantom konárik žltých umelých kvetov.
Chalan s americkým prízvukom stál pri svojej taške. Bol tým výprevádzaným.
- Myslíš, že tí dvaja sú pár?
- E-e, sú od seba príliš ďaleko.
Viedli jednoduchý dialóg o nezmyselnostiach. Presne taký, akým zakrývame vnútorný smútok a ľútosť z rozlúčky. Dievča sa na konci svojej anglickej vety s dánskym prízvukom usmialo. V očiach túžba...
- Ona ho chce, ale on si udržiava odstup.
- E-e, aj on ju chce. Ale nemôže. Medzi nimi je niečo zakázané...
Dievča sa napilo z fľaše. Ešte nebola ani poriadne zatvorená a chlapec si ju už bral. Jej ruka na fľaši, jeho ruka na jej ruke - okamih - koniec.
Autobus dorazil. Posledné chvíle spolu. Dočkali sa - objatia. Odtiahli sa od seba a vymenili si pohľad túžby. Ešte jedno objatie. Chlapec si ju tuho pritíska k sebe, rukami ju hladká po chrbte hore, posúva sa nižšie... vyhýba sa zakázaným zónam. Dievča túži..., pozoruje detaily jeho tváre. Chce..., ale je v rozpakoch. Silne si ho pritisne k sebe, položí si hlavu na jeho plece. Na bok tváre mu vtlačí bozk. Len do povolenej zóny.
Ešte posledné slová do nezmyselného dialógu o hlúpostiach. Chalan si v autobuse sadol na miesto hneď za mojím milým.
Dievča sa opiera o svoj bicykel a posiela cez sklo svoje úsmevy.
Ja posielam sklu dve nemé slovíčka a dve nemé slovíčka sa mi spoza skla vracajú späť.
Autobus sa pohol. Dievča nervózne na poslednú chvíľu posiela nemé gesto. Také, pri ktorom sa aj zafúka do dlane a do diaľky. Komunikuje svoje tri bodky. Spoza skla sa vietor ani nepohol. Nezafúkalo. A boli preč - autobus, chlapec i moj milý.
Milý za chrbtom a ja som sa po ceste domov nechala zviesť... Tri sladké kopčeky, no a čo že za stovku!
Moje čokoládovo-jogurtovo-ríbezľové pokušenie sa každým krokom ďalej od stanice rozpúšťalo. Tesne pred domom som dohrýzla waflovú špičku. Otvorila som dvere do izby. Vo vzduchu boli cítiť ešte čerstvý DUNE for men. Nádych - výdych. ... Už tak skoro? Áno. Došlo mi to. I miss my baby...
