Po dnešných šiestich hodinách telefonovania a kládenia otázok som si dala také mini štatistické kolo:
* ak telefón nezodvihnú do 4 zvonení, veľmi pravdepodobne ho už nezodvihnú vôbec,
* za telefónnymi číslami s tromi šestkami nie sú bezpodmienečne zlí ľudia (vačšinou len úradníci :D),
* asi by som mala znovu ochorieť, lebo na zachrípnutý hlas ľudia reagujú ochotnejšie,
* 10 minút rozprávania je pre ľudí na druhej strane telefónu nenormálne dlhý čas. A čas sú peniaze. A peňazí niet. Takže ani tých desať minút nedostanem.
A potom som vyšla von. Mesto zahučalo. Tak jemne monotónne mu začali brumieť továrenské pľúca. Vzduch chutil inak. Na mysli bolo ľahko a ja som cítila zvláštnosť. Taký stav medzi dobrým a zlým, príjmeným a nepríjemným. Očakávanie, že NIEČO sa musí stať. V takých chvíľach nastavím svoju pozorovaciu schopnosť na fukciu "turbo . Senzory zvýšia citlivosť na maximum. Vtedy si pripadám ako taký radar. Sondujem. Scanujem. Rentgenujem. Hľadám. A čakám, čo nájdem.
Po snehu ani stopy. Cesty svojou suchotou šteklili gumy môjho bicykla. Smer: Zelená ulica. (S knižničným intermezzom.)
Keď som skončila školu, skončilo päť rokov môjho veľkého čakania. Čakania na to, kedy TO príde. Čakanie, že päť rokov povinného i dobrovoľného tlačenia múdrosti do hlavy prinesie riešenie. Že nájdem TÚ cestu, na ktorej si postavím dom, založím rodinu, opatrím záhradku a budem robiť, čo ma baví. Nevedela som, kedy presne tá odpoveď má prísť. Možno som si predstavovala, že riešenie príde ako záložka v hrubom červenom obale, skrývajúcom nepatrnými písmenakmi napísané "DIPLOM". Už v deň štátnic však bolo všetko jasné.
Riešenie neprišlo a čakať viac nemalo zmysel. Tých päť rokov vysokej školy, aj všetko to pred tým - všetko to bola púha indícia. Jedna z mnohých, ktoré boli a ktoré ešte prídu.
Tak som sa (opäť) vybrala do Dánska. (Tam som už pred tým jednu idníciu našla.) Po niekoľkých mesiacoch som objavila ďalší kúsok puzzle k môjho obrázku TOHO: doplnila som si vzdelanie o veľmi zaujímavú špecializáciu. Celým semestrom ma sprevádzal pocit veľkého očakávania. Myslela som si: to je ono! Toto ma baví. Presne to, čo chcem! Semester skončil a ja som si cez Vianoce uvedomila, že v rukách držím len ďalšiu indíciu. Že TO ešte neprišlo. Na stromčeku viseli ozdoby. A vo vzduchu otázniky.
Dnes som sa bicyklom predierala v otáznikovej smršti. Tuším však, že nie som sama. Aj mnohí moji kamaráti sa otáčajú na všetky strany a jediné, čo nachádzajú, sú indície.
Viem, asi by som svoj otáznikovník mala z mojej záhrady vytrhnúť aj s koreňom. Lebo čo je plné očakávaní, pochybností a obáv, nemôže prinášať dobré ovocie. Ale ja si ho napriek tomu ďalej pestujem. Skúšam to ďalej.
O týžden vykročím na ďalšiu cestičku: začnem niečo nové. Neviem: je lepšie byť "večným študentom", alebo začať seriózny dospelácky život v práci, ktorá nie je TO pravé - neotáznikové?
V knižnici ma čakalo prekvapenie. Niekedy vedia týždne naprázdno prejsť bez toho, aby mi prišla čo i len jedna objednaná kniha. A dnes mi prišlo všetko naraz. Čaká ma veľa dobrého čítania. Ďalší kopec indícií. Len TO zas neprišlo.
P.S. Máte niekto dobrý recept, čo s ovocím otáznikovníka? Podľa možností - nasladko :)
