Škoda, že nie som doma a nemrznem vonku pri striebornom svetle. Pri tom skutočnom svetle, čo nie je napojené na prúd. Pomalosť môjho Miesta by ma upokojila. Nech mrzne, nech ma štípe. Také sú (pred)Vianoce v meste: ľudia na Hlavnej majú zvláštne klapky na očiach. Nevidia sa navzájom. Narážajú do seba. Ako smiešne vianočné stromčeky ovešané nákupnými taškami. Zástupy pochodujúcich chodia po Hlavnej, ale dupocú v mojej hlave. Sú hluční a migrénoví.
Moje "doma" je na Malom Miesto na rovnej ceste - na Rovnej. Rovná je srdcom Malého Miesta, či skôr jeho chrbtovou kosťou. Ňou je Malé Miesto živé. Cez deň Rovnú krížia ľudia z domu do práce. A potom späť z práce do práce. Rovná cesta je úzka, bez chodníkov. Fúriky, vozíky a bicykle lemujú kraje Rovnej cesty. Babky zapisujú svoje vychodené chodníčky v smere dom - kostol. Tak sa píše história hláv začepcovaných - pod šatkou a drevených ružencov v rukách. Tie cesty sa nestrácajú, cítiť ich, aj keď ich už schodené nohy viac nepíšu. Na konci každej malej histórie sa píše bodka. Tá sa dáva ku krížu - tomu na kopci. Tam, kde končia všetky vychodené histórie Malého miesta na Rovnej.
Za svetla po krajoch Rovnej chodia ľudia. Pohybujú sa dvojsmerne pozdĺž cesty. Lemujú ju. Korálkovo sa presúvaju po šnúre hore a dole. Korálky rôznej farby, vône, rôzneho dychu i rôzneho času. Kreslia svoje čiary. Čiara ranného chleba, čo sa vlečie v taške. Čiara zablatených zemiakov rovno z poľa. Čiara nových klopkajúcich topánok na prvé sväté. Čiary prvého snehu, ktorý nasolené pneumatiky ešte nestihli roztopiť ...
Aj za šera sa kreslia čiary na Rovnej. Mladé švitorenie zanecháva svoje lineárne ššššš...(ššš, aj listy na stromoch tu majú uši... ššš, nehovor, len mi pošepkaj... nech nepočujú... Malé Miesto na Rovnej má dobrý sluch...)
Nech som späť doma na Malom mieste na Rovnej. Poprechádzkujem sa. Potiahnem v noci lineárne zo začiatku na koniec a späť. Prevlečiem sa korálkovo, dvojsmerne. Po svojej ceste. Nech ma štípe. Vtedy je vzduch ľahký. Aj Malé miesto je ľahké. A vtedy sa nekreslia čiary, lebo ľahkosť rozmazuje priestor. Vtedy sú čierne lesy objímajúce Malé miesto najčiernejšie na svete. Na konci Rovnej je Koniec. Les najčiernejší na svete a pod ním lány polí. Hnedá má aj vo tme viacero odtieňov. A vtedy nad hlavami svietia skutočné svetielka. Ostro. Ako vzduch.
Otváram oči a z Malého Miesta sa ocitám späť na Hlavnej. Nad hlavou žiaria umelé hviezdy. Myšlienky preradili na komerčný chod a škodoradostnica vo mne sa uškrnula - pri predstave cifry na mestskom účte za elektrinu.
