
Vzduch po daždi dráždi. Má ešte letnú príchuť. Prenáša na dvor za Zelenou ulicou horúci asfalt spiaceho vidieka, večne zhasnuté lampy a modré tiene.
Zvon na veži zas do Aarhusu prenesie na malý dvor celé mesto Haarlem. Leto, kedy námestie pokryl kvetinový koberec z polmilióna begónií. Leto, kedy námestie zatemnila hudba 16 horse power a hyperbaladické pobláznenie bláznom. "Keby som chcela počúvať niečo temné, pustím si Bjork."
Potom Kiwiva stretla Stana. Okolo polnoci na bicykli prechádzala cez križovatku, keď ho videla skláňať sa nad hromadou novín Metro Express. Bol zaujatý, ako by čítal ich zajtrajšie vydanie. Povedal slovo chalanovi stojacom vedľa neho a zodvihol hlavu. Stano v čiernej čiapke predsa nie je Stano. Stano nie je v Aarhuse. A Kiwiva to vie. Kiwiva zjavne tiež nie je v Aarhuse. Rovnako ani hipisáčka Lenka zo strednej, ktorú Kiwiva videla na aarhuskej stanici, nie je v Aarhuse. Kto vie, kde je.
Pán režisér?! Už by ste mohli s tými dablérmi prestať! Herec má potom pocit, že len hrá, že hrá!
Kiwiva kráčajúc po schodoch v tmavej chodbe vedela, že by práve mohla kráčať po schodoch akejkoľvek inej tmavej chodby. Vôňa pečeného mäsa nemá národnú identitu a cudzí jazyk za stenami môže byť aj inším cudzím jazykom za stenami. Rozdiel sa zvyčajne dostaví až po nájdeni vypínača.
Šťuk! Svetlo. Sviečky na okne môžu sviečkami na akomkoľvek inom okne. Bez pochýb však tie nedojedené čipsy sú reálne. Tá odstatá syrová chuť na jazyku je predsa len odstatou syrovou chuťou. Som tu? Je toto ono? Klapka? Už sme skončili? Štipnite ma niekto...
Uniesla ma. Hudba.