Už na základnej škole som ho začala pociťovaťako jednu z nevýhod. Moje priezvisko. Vždy bolo totiž úplne posledné, nakonci abecedy. A tak, keď sa vyvolávalo k tabuli na začiatku roka, zaobeť padlo prvé alebo posledné meno v klasifikačnom hárku. Vždy sompomyselne počítala strany, ktoré učiteľkina ruka pretáčala v múdrej knihe.„Prvá, druhá, tretia...posledná.“ Ruka sa zastavila a zrak padol naposlednú v zozname: „Žulčáková!“
Na potvoru, keď sa vyberal niekto, kto mal zaúlohu priniesť nejaké veci z kabinetu alebo poslať odkaz do inej triedy (zároveňsa tým uliať z hodiny), išlo, čo bolo prvé po ruke. „Alfonzová“ napríklad.Na posledných sa nikdy nedostalo.
Jedna z drobných výhod môjho mena jev orientácii. Napätie pri zisťovaní výsledkov je kratšie o stresujúcehľadanie sa v zoznamoch. Viem, že budem v poslednom riadku. Keď miteraz profesori zapisujú známky zo skúšky a prehrabujú sa v tých nekonečnýchvytlačených záznamoch, výraz „úplne na konci“ im ušetrí zopár sekúnd ich supervzácneho času.
Keď sa nad tým lepšie zamyslím, veď ja už aninepatrím do abecedy! Najlepší žiaci vždy vedia všetko od A po Zet, nikdynie po Ž. Aj väčšina slovníkov má poslednú samostatnú kapitolu pre písmeno Zeta Ž sa už len priživuje na jej poslendých stranách.
Ženy to majú trocha jednoduchšie, keďže posvadbe si môžu privlastniť meno svojej druhej polovičky. Nie vždy je to všakvýhra. Kto vie, aké meno si do vydaja „vyžením“ ja a či nakoniec nebudem za svojím „posledným“ priezviskom banovať.
Pred pár dňami došlo na blog.sme.skk drobným zmenám v zozname blogerov. Už sme podľa abecedy. Schválne, pozritesa na samotný koniec zoznamu. Aké meno tam nájdete?
Máte aj vy podobné "trable" s priezviskom?