Keď sme dorazili na malé námestíčko, práve tam dohrali nejaký jazzík.
A potom sme (ne)videli otca samotnej korunnej princeznej Mary.
„Neotáčaj sa, je mu to byť veľmi nepríjemné, ako naňho ľudia vždy zízajú..," upozornila ma Agatha.
John Davidson je hosťujúcim profesorom aplikovanej matematiky na Aarhuskej univerzite. Býva v paláci v lesoparku pri mori. A očividne mu vadí pozornosť verejnosti. Je Škót a vždy na sebe má niečo škótske.
O chvíľu bolo vidieť nenápadného pána v károvaných nohaviciach, ako sa šedou uličkou vykráda preč z námestia.
Došli sme na iné miesto. Do stanu plného jazzu – a opitých ľudí. Celý priestor pod pódiom zaplnený lavičkami a stolmi. Obložené pohármi piva. Ľudia s vekovým priemerom asi päťdesiat. Jednoducho - ako v stane na dedinskej svadbe...
„Čo mi vadí na dánskej zábave?," začala Agatha. "...že akonáhle je tu nejaký koncert alebo festival, mnohonásobne sa tu zvýši výskyt postarších opitých dám, motajúc sa naokolo s pohárom piva,“ dokončila.
Kapela dohrala. Speváčka v zrelom veku, s mohutným hlasom i pľúcami, dospievala a vydýchla. Po chvíli odkráčala z pódia. Po boku v ruke ležérne držiac pohár piva.
O chvíľu sa do vytrúbeného Armostrongovho jazzu vybrala dvojica ľudí vo vyššom zrelom veku predviesť svoje tanečné schopnosti. Potužení. „Time of my life“ v staršom prevedení. A hádzalo sa aj klobúkom o zem.
Neviditeľný sa objavil aj tu. Opieral sa o dvere stanu. Bol tam, ako by tam ani nebol. O chvíľu sa muž v károvaných nohaviciach opäť nenápadne vytratil. Byť členom kráľovskej rodiny nemusí byť vždy príjemné. Najmä ak každé číslo bulvárneho plátku rozoberá na titulke nejakú kapitolu z kráľovského života.
Čašníci nás kvôli záverečnej vyhnali z terasy. A tak sme sa ocitli v Čokoládovej továrni. Tak sa volá club, ktorý nedávno otvorili v budove bývalej výrobne tej lakotnej hnedej pochúťky. Škoda len, že to tam nevoňalo za čokoládou, ale za čapovaným Carlsbergom.
(Našla som hlavu. Nakreslenú na stene pri tanečnom parkete – oproti Djovi. Slová vpísané do nej veľkými písmenami sa nedali prehliadnuť: MAX TUNDRA – danced here – with some girls – one time. Ten ne/slávny Max z Wilsonicu...)
Sedím v kresle v čokoládovej továrni, okolo mňa sú rozsvietené viacramenné svietniky. Komoda - navrhchu naložená knihami. Zelená tapeta na stene má podobný vzor válčeka, aký mala dávno moja babka na svojich stenách. Nad schodmi visí svätý obraz: Ježiš a za ním jeho učeníci v pšeničnom poli. A ešte jeden vkusný obraz ručiaceho jeleňa. Obývačková atmosféra. Až na to, že mi do toho dj mixuje drum&base do Ready or Not.
Poznatok večera: Čo je najväčšie faux-pas mládeže dánskej? Že na každú hudbu tancuje rock&roll.
A napokon ešte malé vlastenecké okienko včerajšej noci. Dorota je moja poľská kámoška. Ona aj jej sestra milujú Slovensko, odkedy si tam boli zasnowbordiť na Martinských holiach. A milujú slovenský jazyk. A tak som sa včera od nich dozvedela, ktoré je najkrajšie slovenské slovo: PARADAJKA.Prečo? Lebo má tak blízko k raju! (Podľa toho už nie ináč, len Paradajka Lost.)
Jazz tu budú hrať ešte týždeň. Možno aj Neviditeľný sa bude naokolo vyskytovať. Stretnem nejakých zaujímavých ľudí. Alebo vôbec nikoho. Na konci toho všetkého si potom sadnem doma k oknu, otvorím malý zápisník... A ešte chvíľu sa mi z toho všetkého bude príjemne trochu točiť hlava.
Aarhus, 10. júla 2005
