Vtedy, v škole mi spolužiak povedal „smeruješ do Komunistickej strany a obesia Ťa, my Ťa obesíme“ Smial som sa tomu a nechápal som to. Komunistov sa vtedy všetci báli, aj keď na nich a na socializmus všetci nadávali. To si pamätám.
Môj dedo vyhlásený stolár vypínal ruské filmy a ani kreslená rozprávka „No počkaj“ sa nepozerala. Na Rusov bol veľmi nahnevaný. Nevedel im odpustiť 1968 a „davaj časá“ (odovzdaj hodinky) . Žil 20 km od dedinky, v ktorej sa narodil ale svojich rodičov nemohol navštevovať len tak. Rodná dedina sa totiž nachádzala za novou Slovensko/poľskou hranicou. Na návštevu potreboval špeciálne pozvanie potvrdené na úrade. „Zaproszenie“ (pozvanie) bolo treba napriek tomu, že sme boli spriatelené slovanské socialistické krajiny a dokonca sme boli spoločne vo vojenskom pakte Varšavská zmluva. Cestovať sa len tak nemohlo a to som vôbec nechápal.
Druhý dedo bol veľmi šikovný kováč a klampiar. Pol dedine robil strechy a zváral ploty. Dovtedy kým ho niekto neudal, že má doma autogen (zváračku na plyn). Prišli policajti, presnejšie príslušníci VB (Verejná bezpečnosť) a autogén mu vzali. Podľa vtedy platných zákonov bol kriminálnik. Keď už nemohol robiť milované remeslo zlomilo mu to srdce, začal piť a to mu zničilo život. Nechápal som, prečo niekomu brániť robiť prácu čo má rád a prečo, keď chlapovi vezmete jeho milovanú robotu, zabijete ho.
V roku 1989 som bol dieťa, nevedel som nič o zločincoch vtedajšej vlády. Veril som, že politici, ktorí sú v televízii sú výnimoční ľudia, veril som, že ak má niekto moc vládnuť, tak ju má preto, že nám chce dobre. Bolo to klamstvo vtedy a je to klamstvo aj dnes. Za komunistov nás v škole učili o dejateľoch, ktorých si máme vážiť a boli to zločinci a učili nás o nepriateľoch našej vlasti a ja som ich skutočne nenávidel, aj keď to boli vlastne hrdinovia. Nemal som kde, sa dozvedieť pravdu. Potom prišiel 17. November 1989 a všetko sa zmenilo. Ľuďom sa otvorili oči, dostali nádej, tešili sa, verili, že sa skončilo niečo zlé a niečo dobré sa začína.
Dnes ?
Ten spolužiak si oblieka zelené tričko s krížom a chce ma znovu vešať, lebo som liberál. Dnes ale chápem prečo. Uveril propagande a nenávisti, lebo je to ľahšie ako začať rozmýšľať.
Dnes môžeme cestovať slobodne po celej Európe bez pasov. Môžeme pracovať kde chceme. Naše slovenské deti môžu študovať na prestížnych svetových školách a môžu tak meniť celý svet. Dedo by sa tešil, keby sa toho dožil.
Dnes môžeme robiť akúkoľvek prácu. Všetci majú rovnaké možnosti podnikať. Zákony treba dodržiavať, ale nikto vám len tak nepríde vziať zváračku. Dedo by sa tešil, že dnes sú remeselníci a šikovní majstri sú na roztrhanie. Ak sa im darí vedia byť aj pri peniazoch. Veľmi si vážim tvrdo pracujúcich ľudí, ktorí robia na svojom, na seba, pre svoju rodinu. Nechápem však, ak niektorí podnikatelia nostalgicky spomínajú na socializmus, veď vtedy by sme boli všetci kriminálnici.
Dnes sa mi zdá, že veľa ľudí sa chce vrátiť pred rok 1989, alebo sa vrátiť na východ, alebo odovzdať krajinu niekomu, kto to za nás to Slovensko posunie ku krajším zajtrajškom. Zabúdajú však, že politici klamali v starom Ríme, klamú teraz a budú klamať aj o 1000 rokov. Politici sú totiž ľudia ako my, robia chyby a majú rovnaké nedostatky ako my všetci.
Preto je veľmi dôležité nezabudnúť na odkaz Novembra 89. To obyčajní ľudia si vtedy vzali svoju krajinu späť.
Odmietli zlo a klamstvá. Urobili to pokojne a bez násilia. Podarilo sa to vtedy a podarí sa to opäť. Hlavný odkaz Novembra 89 je, že táto krajina patrí nám a nie politikom. Ak nám ju aj na nejaký čas ukradnú a ak aj sú mocní, vždy si ju vieme vziať späť. Vieme sa rozhodovať ako sa má krajina riadiť a môžeme si ju riadiť spravodlivo a slušne.
Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou.
