Niektoré ženy milujú potichu a dávajú naplno.
Sú to tie, ktoré vstávajú ako prvé a líhajú si ako posledné. Tie, ktoré aj v horúčke pripravia raňajky, vyperú oblečenie a pohladia dieťa, ktoré práve plače. Tie, ktoré si zvyknú zobrať bolesť do vrecka a usmiať sa, pretože vedia, že ich nálada je nákazlivá. Tie, ktoré veria v dobro a v lásku – hoci ju občas nevidia ani necítia.
A predsa dávajú. Deň za dňom. Rok za rokom.
Nežalujú sa. Nereptajú. Nereklamujú svoju lásku. Ale časom sa v nich začne ozývať tichý hlas: A kto tu je pre mňa? Vidí ma vôbec niekto? Nie som len nástroj na zvládanie všetkého?
Nie, tieto ženy nečakajú zázraky. Nežiadali diamanty, luxus ani nekonečné dovolenky. Netúžia po slávnych gestách ani veľkých slovách. Ich túžby sú obyčajné, no o to vzácnejšie.
Chcú cítiť, že aj ony sú hodné starostlivosti. Že aj ony majú právo byť unavené, smutné, bez sily. Že keď spadnú, niekto ich zdvihne – nie pre ich výkon, ale pre ich hodnotu.
Chcú byť milované bez toho, aby si o to museli pýtať.
Bez toho, aby museli vysvetľovať, že „dnes to nedávam“, „dnes potrebujem objatie“, „dnes ma bolí duša“. Bez toho, aby ich niekto obviňoval, že sú precitlivené, dramatické, nevďačné. Pretože ony vedia, čo všetko dávajú. Vedia, že ich mlčanie často nesie viac bolesti ako krik. A vedia, že ich ticho by si zaslúžilo byť vypočuté.
Ale vo vzťahu, kde nie je priestor na skutočné vnímanie, sa aj silná žena stáva prízrakom.
Žije, dýcha, koná – no je neviditeľná.
Jej únava sa berie ako samozrejmosť. Jej choroba je len „prechodná slabosť“. Jej ticho sa interpretuje ako nálada. A jej potreby – ako niečo zbytočné, navyše.
A tak sa učí mlčať ešte viac. Nežiadať. Neprosiť. Byť vďačná aj za omrvinky.
Lenže v hĺbke duše vie: Toto nie je láska, ktorú si zaslúži.
Lebo láska nie je len slovo. Je to skutok, pohľad, prítomnosť. Je to gesto, že ťa niekto prikryje dekou, keď zaspíš na gauči. Že ťa ušetrí ďalšej povinnosti, keď vidí, že ledva stojíš na nohách. Že si ťa všimne, aj keď si ticho.
A každá žena – aj tá najtichšia, najpokornejšia, najobetavejšia – si zaslúži byť milovaná tak, ako miluje ona.
Nie podmienečne. Nie výmenou za výkon. Nie len vtedy, keď je veselá a oddaná. Ale aj vtedy, keď je zlomená, chorá, keď sa trápi, keď potrebuje náruč.
Byť milovaná bez prosenia nie je priveľa.
Je to minimum.
A keď ho žena dlhodobo nedostáva, nie je to jej zlyhanie. Je to tichý signál, že niečo dôležité chýba. A že ona už nemôže niesť všetko – sama.
Možno sú muži, ktorí sa lásku učia pomaly. Možno nevedia, čo žena potrebuje, kým to nepočujú do detailu. Ale nie je hanbou priznať, že aj napriek snahám, komunikácii a trpezlivosti to bolí – keď nevidíš zmenu. Keď sa veci opakujú. Keď namiesto blízkosti cítiš prázdno. A namiesto podpory len ďalšie nároky.
Nech už je príbeh ktorejkoľvek ženy akýkoľvek, jedno je isté:
Ona si zaslúži viac než len prežívať. Zaslúži si cítiť, že má hodnotu aj vtedy, keď nič „nevykoná“. Že ju niekto miluje tak, že sa pri ňom môže uvoľniť. Že je videná, cítená, pochopená.
Pretože práve to je láska. Nie veľké slová, ale tichá prítomnosť vtedy, keď ju žena najviac potrebuje.
S dotykom A.
