Je tu obdobie, keď sa zem zahaľuje do hmly a svet sa spomaľuje. Ulice stíchnu, vzduch vonia dažďom a spomienkami a my sa akoby na chvíľu zastavíme. V duši sa ozve niečo, čo počas roka často potláčame – jemný dotyk bolesti, straty, lásky, ktorá nezmizla, len sa premenila.
Nie je to len sviatok všetkých svätých. Je to čas, keď sa nás dotýka vedomie, že život nie je samozrejmosť. Že každý deň, každý hlas, každý pohľad má svoju váhu. V tomto čase si viac uvedomujeme, že sme tu len na chvíľu – a že všetko, čo nás spája, je nesmierne krehké.
A niekedy sa to dotkne aj nás.
Smrť príde nečakane, kruto, bolestivo – a roztiešti srdce na milión kúskov. Bolí aj nádych. A tak človek pomaly, každou slzou, zbiera črepiny a zliepa ich naspäť. Srdce zasa bije, aj keď s jazvami. A časom sa v ňom znovu rozhorí svetlo – smiech, radosť, sny, láska.
Keď vidím dúhu, cítim, že je to pozdrav z neba. Usmejem sa a s pokojom v srdci viem, že všetko je tak, ako malo byť. A raz, hoci neviem kde ani kedy, budeme zasa spolu.
Smrť nás učí pokore. Nie tej, ktorá ničí, ale tej tichej – čo otvára oči.
Učí nás pozerať sa inak: jemnejšie, láskavejšie.
Učí nás vážiť si dotyk, objatie, prítomnosť. Možno práve preto, že vieme, že raz to všetko skončí.
Keď sa večer pozerám na oblohu, mám pocit, že sa tam hore niečo pohýna – akoby sa v tichosti rozťahovali neviditeľné krídla. Možno to nie je koniec. Možno len návrat. Možno sú tam všetci, ktorých sme milovali – len v inom svetle, v inom čase.
Bolesti sa nezbavíme. Ale môžeme sa s ňou naučiť žiť. Môžeme ju nechať, aby nás zjemnila.
Aby z nás spravila ľudí, ktorí sa neboja cítiť.
Lebo len ten, kto cíti hlboko, vie naozaj milovať.
Tento čas nie je o smrti. Je o živote – o tom, ako ho v tichu znova cítime.
O tom, ako si spomenieme na tých, ktorí odišli, a cez slzy si uvedomíme, že v nás stále sú.
Že láska sa smrťou nekončí. Len zmení tvar.
Tento text patrí všetkým, ktorí milovali. Ktorí stratili, a napriek bolesti stále veria v silu lásky.
S dotykom A.
