Žijeme v dobe rýchlosti. Všetko musí byť hneď – odpoveď na správu, odoslať balík na druhý deň, dôležité rozhodnutie do piatich minút… A akosi sme si na túto rýchlosť zvykli aj vo vzťahoch. Ako keby sa na lásku, porozumenie a vnútornú istotu už nedalo čakať. Ako keby trpezlivosť bola slabosť a trápna hanba.
Často sa ľudia ponáhľajú do vzťahov, do spoločného bývania, do manželstva… Len aby už „niečo bolo“, s myšlienkou, že o niečo prídu alebo že budú spoločnosti a okoliu na smiech. Aby sa necítili pozadu. Aby už patrili niekam.
Niekedy aj za cenu, že potlačia vlastné pochybnosti. Prepočujú jemný vnútorný hlas, ktorý hovorí: „Niečo tu nesedí, nie je to tak, ako by som chcel/a…“
Rozum začne argumentovať – veď je to dobrý človek, vyzerá fajn, má stabilnú prácu, má peniaze, alebo je už hlavne načase. A tak sa robia rozhodnutia, ktoré síce dávajú logiku, ale chýba im tá najdôležitejšia zložka – LÁSKA. Nie tá povrchná, nie vášeň, ktorá príde a odíde. Ale tá hlboká, pokojná, skutočná.
Taká, ktorá sa neponáhľa. Ktorá nepotrebuje racionálne argumenty.
Trpezlivosť sa dnes často zamieňa za slabosť. Ale čakať na niečo skutočné nie je zlyhanie. Je to znak dozretia. Je v poriadku byť chvíľu sám/a. Je v poriadku nevedieť, kedy príde ten správny človek – aj keď to trvá.
Lebo práve v tej samote často prichádza najväčšie spoznanie – o sebe, o tom, čo potrebujeme a čo si zaslúžime. Čo nás robí šťastnými, čo nám napĺňa srdce a dušu.
Aj ja som bola v období, keď som cítila sociálny tlak, že už je čas. Čas vydať sa, mať deti, mať svoj vlastný domov a rodinu. Vek mi blikal vždy vyššie číslo a ľudia v mojom okolí boli v manželstvách, tešili sa z vlastných detí, a ja som bola sama a bývala u rodičov v detskej izbe.
Zatiaľ čo ostatní riešili rodinné dovolenky, farbu výzdoby vianočného stromčeka alebo krstiny dieťaťa, ja som chodila denne do práce a večer zaspávala sama v posteli.
Prešla som si vzťahmi, ktoré boli dlhé a boli tam náznaky, že to smeruje k svadbe, ale ja som stále v hĺbke svojho srdca cítila, že to nie je to, čo naozaj chcem. Teda – nie je to s tým človekom. A že moje srdce nie je pokojné pri predstave spoločného života.
A tak po čase vzťahy rozumne skončili a ja som si prešla obdobím samoty, kedy som si najviac uvedomila, čo ma robí šťastnou. A neupúšťala som ani z toho, čo naozaj vo vzťahu chcem – a hlavne nechcem.
Nechala som si priestor na to, aby som bola sama sebou, aby som si samu seba vážila a konečne dala voľnosť svojim túžbam a snom.
Pravdupovediac, nebolo to ľahké – skôr to bolo veľmi bolestivé obdobie.
Ale keď som po čase bola vnútorne vyrovnaná, keď ma nič neťažilo, nemusela som potláčať akýkoľvek svoj pocit a žila život podľa seba, tak nečakane prišiel.
Môj, už terajší manžel. A ja viem, že moja trpezlivosť stála za to.
Aj keď som sa vydávala oveľa neskôr ako moje rovesníčky, dnes viem, že to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Vstúpila som do manželstva nie preto, že sa to patrí, že je čas, že je to „dobrý človek“ a má stabilnú prácu – ale preto, že to bola skutočná láska.
Sú manželstvá, ktoré boli uzatvorené z racionálnych dôvodov. Kde skutočné city, potreby a túžby nedostali priestor.
Kde sú dvaja ľudia uväznení a vzťah ich už vnútorne vyčerpáva, neteší. Kde cítia, že to už nie je to, v čo dúfali a tak veľmi verili.
A tu je dôležité pozrieť sa na to všetko s úctou – najprv na seba. Na svoje potreby, hodnoty, bolesť.
Dovoliť si položiť ťažké otázky: Sme v tomto vzťahu naozaj dvaja? Je medzi nami láska, alebo len zvyk, strach, povinnosť? Cítim sa vedľa tohto človeka slobodne a prijato?
Nie všetky vzťahy sa dajú „opraviť“. Ale niektoré určite áno. Niekedy stačí otvorený rozhovor, niekedy spoločná práca na sebe, inokedy odborná pomoc.
A niekedy je najväčším činom lásky to, že si priznáme pravdu a pustíme sa.
Pustíme racionálne zovretie a s úprimnosťou k sebe a k tomu druhému necháme vyjsť na povrch všetko to, po čom túžime, čo chceme a čo potrebujeme – aby sme mohli byť sami sebou.
A nech naše srdce a duša nájdu pokoj.
Nebude to ľahké. Nebude to trvať deň, ani týždeň. Ale ten pokoj a šťastie prídu. Prídu – či už vo forme novej lásky, nového bývania, novej práce. Príde to, keď budete pripravení – a verte mi, ten pocit bude stáť za to.
Sami si poďakujete, že ste nenechali odvahu niekde pod povrchom racionálneho myslenia. Pretože život je príliš krátky a v prvom rade je to váš život.
Tak nechajte hovoriť vaše srdce a ukážte svetu, kto naozaj ste.
Pretože láska nie je len o tom „mať niekoho“. Láska je o raste, úcte, dôvere. A najmä o tom, že sa vedľa niekoho môžeme cítiť bezpečne, pravdivo a sami sebou.
Ak niečo také ešte nemáte, neznamená to, že to nepríde. Možno len potrebujete ešte chvíľu kráčať po samom, aby ste vedeli, kam chcete ísť. A keď príde niekto, kto kráča tým istým smerom – už to spoznáte.
A vtedy sa nebudete musieť pýtať, či je to ono.
Budete to vedieť. A hlavne – cítiť.
S dotykom,
A.
