Čo je to vlastne rovnováha?
Predstavujem si toto slovo ako pákovú váhu, ktorá má presne vyvážené ramená. Ak sa na slovo rovnováha pozrieme v tomto svetle z pohľadu výchovy, tak v jednej miske máme to, čo si myslíme, že by sme mali pri výchove robiť a v druhej miske máme to, čo reálne robíme.
A teraz ruku na srdce. Zostali by ramená vašej váhy vyvážené, alebo by sa miska s tým, čo reálne robíte posunula dole?
Ja sa bez mučenia priznám, že v našej rodine sa k rovnováhe stále približujeme a často ju aj dosahujeme, no rovnako často ju aj strácame a znova nachádzame.
Je to neustály proces a keď sa ako rodičia vyberieme na vedomú cestu výchovy, tak hoci občas zakopneme, vieme kam sa chceme vrátiť.
Keď som pred ôsmimi rokmi otehotnela, tak sme sa s manželom asi po prvý raz začali rozprávať o výchove. Ten prvý rozhovor si veľmi živo pamätám, pretože som si zrazu uvedomila, že máme úplne odlišné názory na výchovu. Ja som hovorila o rešpektujúcom prístupe, o vedení k samostatnosti, o Montessori a manžel o výchovných fackách, vyhovujúcom štátnom školstve, tradičnej strave a o tom, že nevidí dôvod vychovávať inak ako bol vychovaný on.
Zdesene som počúvala a mala chuť utiecť, to však nebolo prijateľné riešenie. Manžela som milovala a vedela som, že presviedčanie a argumenty sú v tomto štádiu zbytočné.
Naše rodičovstvo teda začalo vo veľkej nerovnováhe a nie práve idylicky.
Keď však robíme veci, ktorým veríme a oni fungujú, tak ľudia v našom okolí pomaly začnú prejavovať záujem. A to bola moja stratégia. Postupne sa môj manžel začal zaujímať o to čo robím a prečo to robím práve tak a jeho myseľ prijala zmenu. Pochopil, že vychovávame sústavne, že výchova je aj to, čo urobíme, alebo neurobíme, čo jeme, čo hovoríme…
A vtedy sa mohli naše misky váhy začať vyrovnávať.
Je dôležité neustále hovoriť o tom, čo sú naše životné priority a pravdy a uvedomovať si, či podľa nich reálne konáme. Nestačí dúfať, že nás pri ich porušovaní nikto nevidí.
Deti nás vidia stále. Aj vo chvíľach, keď nie sme s nimi. Pretože odtlačok toho, že nekonáme v súlade so svojou pravdou na nás zostáva a predávame im ho.
Je ťažké povedať „nie“, keď od vás dieťa sústavne žiada sladkosti, je ťažké povedať „nie“, keď v telke beží nevhodná rozprávka, je ťažké povedať „nie“, keď dieťa veeeľmi túži po nejakej hračke.
Keď sa na to pozriete z pohľadu dospelého, tak je pre nás veľmi ťažké zaviesť si zdravé stravovacie návyky, je ťažké prestať prehlušovať svoj vnútorný svet nezmyselnými televíznymi programami a je ťažké prestať nahrádzať svoje skutočné potreby materiálnymi vecami.
Deti sú našimi zrkadlami a ak my, dospelí dokážeme nájsť svoju rovnováhu a žiť ju, tak deti nemajú žiadny dôvod k tomu, aby nás nenasledovali.
A presne o tomto bude v Mama poď sa hrať rok 2018. Verím, že pomáhať môžeme až vtedy, keď si dané témy spracujeme. Verím, že naša rodina môžu byť pre vás inšpiráciou a radi vám budeme oporou na ceste vedomého rodičovstva.
Na záver by som si dovolila jeden citát od Desmoda Tutu: „Svoju rodinu si nevyberáte. Tá je Božím darom pre vás, rovnako tak ako ste vy pre ňu.“
Autor: Erika Župová – matka, lektorka, koučka a predsedníčka Občianskeho združenia Mama poď sa hrať a spolku Být ženou mě baví
