Cigaretový dym kráča smelo,
zápalka pohodená na zemi.
Pár krát to medzi nami vrelo.
Na tvári ďalšie zmeny.
Pri otvorenom okne
nehlučne zhasínaš.
Len málo ľudí v tomto daždi zmokne.
No zdá sa, že opäť sa len hráš.
Drahá, vadí mi tvoj dym.
No aj tak ťa cítim.
Ja nefajčím –
riešim to pitím.
Uhýbaš pohľadom,
cítim to tak.
Zapaľovač neiskrí,
rozumu ako mak.
Oči rozžiarené smútkom,
pohár plný vína.
To všetko krásne
sa rýchlo míňa.
Lev sliedi po svojej koristi,
cigareta zlomená napoly,
potkne sa o ňu.
Popáli, zabolí.
Fenomén vlády, nadvlády a boja.
Stoja proti sebe nahí,
nahí proti sebe stoja.
Pod kožou srdce plné žlče.
Zápalka, oheň, poznačené duše.
Viem, nestíhaš mi, beriem ti dych.
A nie je to dymom.
Ostatným to vadí? Kašlem ostatných.
Je to tou nahou nočnou zimou
Prestanem fajčiť,
príde čas na sny.
Musíme platiť.
Nezhasni.
Zase len dvaja? Nie je to málo?
Volám a zisťujem, čo sa tu stalo,
prečo sa vlastne veci nehýbu.
Odkedy, keď zamykáš, plačeš?
Pamätám vlasy, krk, čelo vtedy hralo.
A teraz kruto platíš za chybu
Na cudzej stanici
skrývajúc sa svetu
pokrikujú na psy
blázni a pokrytci.
,,Pane, cigaretu?´´
,,Dám si...´´
Čakal som rozprávkový seriál.
Deň čo deň jemnosť, dotyky, bozky,
no teraz hovorím bez obáv –
sú to len sny.
Sny čo sa rozplynú tak ľahko.
Jeden moment
zničí všetko.
Tak ako vyhasnutá cigareta
odkrýva zaprášenú históriu,
stojím vedľa teba.
Mám nádej – neber mi ju!
