Už pár mesiacov sa pripravujem na prijímacie skúšky na VŠ. Začínam mať vážne pocit, že vysoké školy už pri nástupe od nás očakávajú, že budeme Supermani. Veď je predsa veľmi jednoduché vedieť, v ktorom roku zomrel česko-slovenský prezident, pamätať si poradie všetkých manželiek českého kráľa a zároveň presne určiť, ktorý filozof sa snažil objasniť pôvod štátu a povahu zákonov.
A vôbec nevadí, že sa niekto hlási na umelecký odbor, matematiku v prijímačkách predsa musí zvládnuť ľavou zadnou! Vraj nevie celkom pochopiť všetky logické otázky s rozanalyzovanými odpoveďami? Tak to teda nemá čo robiť na vysokej škole!
Alebo z inej strany. Hľadám si prácu. Všade samé inzeráty, tak sa teda idem pýtať. No najčastejšia odpoveď: „Vy nemáte prax? Tak to bohužiaľ." Lenže kde mám tú prax získať, keď mi každý povie toto? Jasné, mohla som to ísť študovať. Kiežby som dokázala vyštudovať 3 stredné školy naraz, potom by som nemala takýto problém.
V takýchto prípadoch ma z toho akurát chytí depresia, že neovládam úplne všetko, čo sa odo mňa očakáva. Že nie som taká „dobrá" ako iní. Má vôbec význam pokračovať v tom?
Ale aj napriek tomu sa naďalej snažím trénovať a učiť sa. Aj za rizika, že také množstvo vstrebaných informácií do týždňa zabudnem. Veď bez práce nie sú koláče, no nie?
