V lete nič nie je, v podstate, podstatné. Možno preto čakám na to,kedy sa mi podarí mimoriadne lenivo prehupnúť do septembra,a teda späť do ozajstného života. Neteším sa. Ani trošku, lebo netuším čo so mnou bude. Na vysoku školu môžem tento rok zabudnúť, prácu mám,ale že by mi zabezpečila zasľúbenú a najlepšie 100% nezávislosť, o tom nemôže byť ani reč.
A prečo aj. Je kríza,môžem byť rada,že som rada. Zahraničie...Aj to je možnosť,len keby som vedela,či by stálo za to toľké vybavovanie a peniaze,veď je kríza. Ešteže je. Na čo iné by som sa vyhovorila.
A tak počúvam Audioslave a uvažujem nad sebou. Chcem sa vidieť v budúcnosti, tak o 10 rokov. Chcem vidieť a vedieť ako dopadnem. Ako ma všetci linčujú a ja budem zase len rozmýšľať ako teraz a k ničomu sa nedokopem.
Je leto. Je teplo. Je mi fajn. Na teraz.
