Na centralnej vlakovej stanici vedel po anglicky jeden clovek a k tomu nas (mna a moju novu cesku kamaratku ktoru som spoznala po vystupeni z autobusu) odkazal starsi pan pracujuci pri manualnej vydajni listkov. „information centre" je spojenie medzinarodne tak sme sa pekne podakovali a utekali za nasou buducou spasitelkou. Vyfasovali sme mapku vlakovych spojeni na ktoru nam cervenym perom vyznacila trasu a linku ktoru si mame zobrat. Grazie!
Listky na vlak sa kupuju tesne pred barierami k nastupistiam a byva tam velmi rusno. Tam sme to uz nejako zvladli, stacilo povedat meno stanice, nejak sme to skomolili, ved a co, mame pred sebou 3 tyzdne a to je fura casu na naucenie sa vyslovnosti.
***
Vo vlaku ukrutne teplo a na chrbatoch prepchate rupsaky. Cestovatelska idylka! Opustame centrum mesta a mierime do suburbs, mimo ruchu velkomesta, tak to vacsinou byva. Vlak je hlucny ale to nevadi, nabera rychlost a zacitime vanok. Blizsie sa zoznamujem s Ceskou. Je z Prahy a chce studovat film, preto je tu v tomto vlaku a je plna ocakavani. Oproti nam stoja dve Korejky, v tom momente pre nas len ako Azijatky. Este ich nepozname. Obe maju namiesto prepchatych rupsakov vkusne kufre a fotia si v rychlosti kusky osarpanych budov a zastaviek.
San Giorgio a Cremano a my vystupujeme. S nami aj Azijatky. Sme v podzemi, na stenach grafiti a stredozemsky poobednajsi vzduch citit aj tu. Domaci nas cakaju, zdolame posledne schody a zoznamujeme sa ... Rafaelo, Tonia, Caterina, Christian, Daniele, Debora, Luca, Mario, Valentina, Stefano... Vsetci su priatelski a mena si nepamatame. Pripravili pre nas uvitaci plagat a vravia, ze par dobrovolnikov uz dorazilo doobedu. Miesto v ktorom budeme ubytovani je asi 5 minut chodze, niekto mi berie z chrbta rupsak a pomaha mi ho odniest, zoznamujeme sa a kracame, asfalt na chodniku pali a slnko nad Neapolom bude akurat zapadat ...
***
Zistujeme ze zastupenie medzi nami dobrovolnikmi ma taktiez Mexiko, Francuzsko, Spanielsko, Velka Britania a Juzna Korea. Pocas prveho tyzdna, okrem sponavania krajiny cez jej vynikajucu kuchynu, pracujeme s Talianskym zurnalistom zijucim v Berline, s Brunom. Uvadza nas do problematiky ludskych prav a snazi sa nas dostat do psychickej pohody tak sa hned po ranajkach hrame hry na spoznanie, po obediach diskutujeme a do noci jeme pizzu, spoznavame chut limonchella a neverime pribehom domacich o situacii v meste.
Par z nas neodolalo ponuke ich sa prejst nocnym mestom do stvrte Scampia, kolisky Neapolskej mafie ... na rohu ulice oddelujucu ju ostatok mesta sme dostali od Bruna prisne pokyny: ziadne fotky, ziadne pohlady, ziadne rozpravanie. Vkrocili sme medzi dve obrovske pozdlzne obytne budovy. Hrozive ticho bilo do usi a kde tu bolo prerusene ozvenou krokov alebo tresnutim dveri. V strede medzi budovami odstavene policajne auto. Predpokladam, ze permanentne. Tak velmi ako sme sa snazili nepozerat do nespocetnych okien z pohladu turistu tak velmi sme boli napadni a pri prechadzani okolo paru chlapov nam bolo jasne, ze vedia, ze sme cudzinci. Sice v sprievode Taliana ale nie vitani ...
Poslednych par metrov kazdi z nas instinktivne zrychlil krok a s malou dusickou sme dufali ze uz nikoho nestretneme. S busiacimi srdcami v hrudi sme sa napojili na siet zabudnutych uzkych uliciek a prave ked uz sme si zvykali na nocny klud velkomesta sme sa ocitli uprostred obrovskej party, jednej z mnohich ktore usporiadava mafia. V snahe prepchat sa cez dav ludi do kludnejsej ulicky sme zaculi neuveritelny tresk. 10 metrov od nas sa prave zacal ohnostroj ....
Napriek tomu, ze bola polnoc po uliciach este behali zaspinene a ukricane deti. Kazdy oslavoval. Kiezby som vedela co. Ohnostroje su na dennom poriadku. 3-4 krat za vecer, v kazdom kute mesta bude aspon jeden, ci je pondelok ci piatok. Mafia si takto kupuje ludi, vravi nahnevany Dario. Nikto spomedzi mladych nema rad ani Berlusconiho. Mam na facebooku skupinu asi 800 ludi, ktori ked poviem, sa zorganizuju a spravia to co im poviem .. pokracuje 23-rocny Talian ktory cez leto pomaha organizovat detske tabory. Stahujem sa odtialto prec, najlepsie do Spanielska alebo Nemecka. Pre mladych to tu nema vyznam. Nespeje to tu nikam ..
Druhy tyzden venujeme pisaniu samotneho scenara, nasim cielom je natocit kratky film o ludskych pravach. Diskusie su nekonecne dlhe a casto vysadne v taliancine. Su vedene Constantinom, lokalnym reziserom a kameramanom, ktory uz natocil par kratkych filmov. Ellie, dobrovolnicka z Velkej Britanie spolu so Sasou z Prahy prichadzaju s myslienkou natocenia filmu o Camorre. Je to velmi riskante. Jeden, co odhalil machinacie mafie tu uz bol. Po napisani knihy Gomorra sa Roberto Saviano musel uchylil na bezpecne miesto a Taliansky Minister vnutra mu garantoval permanentny policajny eskort. Mafia ho vsak ma na ciernom zozname ...
***
Cez volny cas sa trasou Circumvesuviana odvezieme do Sorrenta, pravym opakom Neapolu. Lezi 50 kilometrov juznejsie a je oblubenou destinaciou turistov. Drevene mola s lehatkami su oznacene vlajakmi zapadnych krajin. Zrejme zapadame a podari sa nam s lahkostou dostat do platenej casti a uz nas obsluhuje opaleny casnik. Po prezreti menu si to rozmyslime. No, thank you ...
O par dni sa divame na zaliv Tyrrhenskeho mora zo sopky Vezuv a zvecnujeme nadherny vyhlad cvakanim fotaku.
(autorka fotky: Sasa Vondrackova)
Pocas tretieho tyzdna tocime. Dohodli sme sa na scenari a poukazanim na univerzalne situacie chceme pojat problematiku ludskych prav. Natacanie trva zhruba 3 cele dni a po poslednej scene si vsetci gratulujeme. Je horuce popoludnie a krajina sa nam dostava pod kozu. Dni dokonca je malo a Constantino je zavrety v studiu spolu s Rafom, Talianom ktory studuje Anglictinu a Spanielcinu, od rana do vecera. Chcu stihnut vsetko postrihat a dat dokopy predtym ako kazdy poletime naspat domov.
V posledne sobotne rano prechadzame vlakom cez dedinku Ercolano. Byva tam Luca a poucuje nas, ze nielen Pompeje ale aj toto vtedajsie Rimske mestecko bolo znicene vybuchom Vezuv v roku 79 pred Kristom. O chvilu vystupujeme na zastavke Pompei Scavi a zistujeme, ze sme dorazili v dobrom case, este neprazi slnko a naskytuju sa nam pohlady na prazdne kamenmi dlazdene chodniky v tieni zrucanin. O par hodin sme strateni v bludisku rozzeravenych stavieb.
Prichazda posledny den workcampu a moje obavy ohladom cesty domov sa stupnuju. Obednajsi let so SkyEurope nepredstavuje ziadne zaruky. Marcel z Barcelony odlieta a ja zistujem ze na moj let do Viedne si budem musiet pockat dalsich 6 hodin. Obsadzujem si stolik pri okne a zistujem ze by som sa najradsej rozpalenymi betonovymi chodnikami vratila naspat. To este ale netusim ze domov dorazim az na druhy den o 4 rano. Co ale viem je, ze ma nikto neokradol, na pocudovanie znamych aj neznamych a ze pizza Margherita chutit inde uz lepsie nebude.
Vidiet Neapol a zomriet? Raz v mojom pripade nestaci ...
(Do Neapolu som cestovala v lete 2009 a SkyEurope o par tyzdnov na to skrachovalo)
fotografie: Autorka
