Keď som bola v 2011 v Nórsku na dovolenke, asi 3 ľudia sa ma opýtali, či som blogger. Náhodní okoloidúci, ľudia, čo mi zastavili, keď som stopovala... Vtedy som ani poriadne nevedela, čo tým myslia a prečo by som písala niečo iné ako knihy a články.
Neskôr som písala blog o mede. Mala som tú česť prispievať pravidelne na web jednej veľmi sympatickej a spoločensky zodpovednej firme. V tých časoch, boli jediným distribútorom kvalitného Manuka medu na Slovensku. Tie kvietky na úvodnej fotke sú práve Manuka.
Požiadali ma, nech píšem o mede, o včelárstve a o témach, so spoločenským presahom. Keďže ich med pochádzal z Nového Zélandu a na Slovensku máme medu a včelárov dosť, cítili spoločenský dlh kvôli významnej uhlíkovej stope, ktorú „letiaci med“ zanechával. Mala som voľné pole pôsobnosti a hlavnou myšlienkou bolo inšpirovať ľudí medom k dobru a blahu na rôznych úrovniach.
Veľmi ma to bavilo pracovať a tvoriť v takomto malom a sviežom kolektíve a hneď som si zaslúžila aj vizitky Med-iátor-ky. V podstate firma bola otvorená inováciám, nápadom a „vylepšovákom“. Vďaka pravidelným školeniam od Veroniky Bezákovej som sa naučila veľa o bloggerstve ako takom a o jeho rôznych podobách. Chýbalo mi to, úprimne povedané.
Počas Korony mi „znedazdajky“ prišiel balíček Manuka medu. Dve úžasné balenia tohto prírodného bohatstva, so želaním zdravia a dvomi balíčkami vreckoviek, pre istotu, nech sú poruke. Veľmi som sa potešila, lebo to bolo v podstate prekvapenie a pozornosť podniku.
Opäť sa mi zachcelo bloggovať, lebo som mala pretlak emócií a moji naozajstní kamaráti so mnou nevedeli vydržať. Tak som ich prestala otravovať svojimi siahodlhými úvahami o spoločnosti a politike, dala som si digitálny pôst od sociálnych sietí, trávila čas s ne-kašľajúcimi ľuďmi prevažne v lese a pri vode... a založila tento SME blog.
Prvý príspevok bol pôvodne určený do Týždňa, ale spätnej väzby sa mi nedostalo, tak som zvažovala, kde blogovať, nech to výjde pred Veľkou nocou. Dennik N, SME, Pravda, Hospodárske noviny... rozmýšľala som a rozhodla sa pre SME.
Na SME rada diskutujem, platforma mi prišla užívateľsky priateľská (užívala som si ju) a prispievatelia erudovaní. Redakcia bola mimoriadne pohotová a spolupráca pohodová.
Potom prišlo sklamanie, alebo prebudenie z mojej naivity. Však ľudia nemôžu diskutovať, ak nie sú predplatiteľmi, alebo nemajú nejaký starý login od čias, kedy všetko bolo možné pod jednou strechou (s klávesami). Je to realita slovenského mediálneho priestoru. Aj tie noviny musia z niečoho žiť. Som za, aby žurnalisti mali dôstojné platy, však to ich sebazapieranie, len aby sme mali informácie je k nezaplateniu. Však od vraždy Martiny a Jána si tú profesiu novinársku možno o niečo viac vážime.
Ale diskutovať za peniaze? To sa mi nepáči. Prečo by som nemohla diskutovať zdarma, kde len chcem. Však to je istým spôsobom cenzúra, môžu diskutovať iba naši. A potom tá diskusia nestojí za nič. Prikyvujeme si, Ty máš pravdu, aj Ty máš pravdu. Zaujímavá otázka, komplexná odpoveď. Škrabkáme si egá. Zmätieme zo stola všetko, čo sa na prvý pohľad zdá politicky nekorektné, aj keď to artikuluje trocha nešikovne väčšinový názor v spoločnosti. Stačilo by otázku napríklad preformulovať a už by bola validná.
To sa mi nepáči na tzv.liberalizme. Smieš diskutovať, ak s nami súhlasíš. A čo ak by rád človek aj súhlasil, len zatiaľ nevie, ako na to, lebo sám nepochádza z liberálneho prostredia, má prostý jazyk, smeje sa na nekorektných vtipoch, lebo sú trefné a niekedy nešikovne alebo zámerne niekoho urazí, aj keď vlastne má ľudí rád, nie je ani rasista, ani xenofób, ani homofób, len nevie, čo tieto slová znamenajú. Nemyslí si, že žena má byť len v kuchyni potme, lebo sám varí pri svetle sviečok. Má kamarátov medzi náckami aj Rómami, lebo s nimi hrával kedysi futbal, keď si tí jedni ešte neholili hlavy, ale nosili napríklad pekné čírka alebo aj dready.
Obyčajný obyvateľ sídliska, so stredným vzdelaním a slušnou robotou, ktorý síce nevie, čo je to politológia, ale volí srdcom, toho, komu rozumie. Ak má rád čísla, presvedčí ho možno SAS, ak má rád „dobročinnosť nezištnú“, hodí hlas Kollarovi a ak sú znie s kresťanskými hodnotami, dá hlas OĽANO. Ak je nezamestnaný a nespokojný, možno ho osloví Kotleba, ak sa mu hnusí, osloví ho možno Hlina, atď...
Práve prvý môj príspevok bol dosť politický. Riešila som „Milá-nová Vláda“, a dala som tam taký malý lingvistický vtip, že ktorý Milan, či Štefánik alebo Hodža, aby som pripomenula Vláde našej, reálnej, nejaké vzory, v koho stopách by mohli kráčať, keď nevedia ako nato.
A potom som si uvedomila, že ten Milan, nemusí byť ani politik, ani letec, ani filozof, ani politológ, ani vojak, ani právnik... Môže to byť včelár.
Nedávno som čítala opäť Tisícročnú včelu a musím povedať, že je to možno jedna z mojich top 10 kníh.
Predstavím Vám v tomto poste Milana, autora Medárne.
Spoznali sme sa vďaka Lucii Ďurčovej, ktorá kedysi pomáhala s Festivalom Slovanstva.
Na tomto festivale mali byť rôzni remeselníci a malí podnikatelia, ktorí by reprezentovali to svoje remeslo. Za včelárov bol vybraný Milan a ja som tam mala prednášku o mede. Skamarátili sme sa, často som potom pre neho brigádovala, keď som na Materskej chcela ísť medzi ľudí, či už na Vianočných trhoch, v Inchebe alebo na Dobrom trhu v meste. Jeho medy sú špičkové. Okrem mzdy mi vždy pribalil aj med, peľ alebo propolis podľa môjho výberu. Najradšej mám asi ten jeho agátový, čo vyhral medzinárodné ocenenie v Kazachstane, ale ťažko povedať, lebo ten medovicový je rovnako famózny, aj ten lipový... atď... nemám asi favorita. Preto Milan robieva degustácie a teší sa, keď ľudia s ním diskutujú, ochutnávajú, kupujú...
Jeho remeslo nie je ľahké, teda aby ho to mohlo aj živiť. Čím ho dlhšie sledujem, tým ho viac obdivujem. Ako sa on tým včelám venuje, keby sa takto politici venovali občanovi... na Slovensku by bolo sveta žiť. Preto Milanova Vláda je vlastne o Milanovi z Medárne.
On aj veľa cestuje po svete a učí sa od včelárov odvšadiaľ. Najnovšie sa zameral aj na Manuku, ktorú ja už dôverne poznám. Preto sa na mňa obrátil, bez toho, aby vedel, že aj teraz blogujem do SME, že či by som mu písala o manuke na jeho stránky. Samozrejme. Veď o toto mi celú dobu išlo, len som o tom nevedela.
Prepáčte teda milí čitatelia, ak Vás budem zanedbávať, pretože teraz chcem radšej písať o mede, ako o medzinárodných vzťahoch a diplomacii... aj keď práve tá „mediácia“ mi bude, bola a je blízka, lebo ja som Med-iátor-ka od slova med, a teraz možno trocha aj od slova médiá.
Želám Vám aj naďalej veľa zdravíčka, prevencia je to najlepšie, dajte si lyžicu medu, hlt medovinky, posypte peľovými zrnkami lekvárový chlebík a hneď sa bude zdať tá situácia na Slovensku nádejnejšia, pozitívnejšia, sladšia a medovejšia.
S pozdravom,
Zuzana Dobiášová
PS. Pozývam Vás na webové stránky Milana včelára a pozrite si, čo tam budem prispievať, ak Vás to zaujíma.
