A preto hneď zrána nakuknem do pracovného kalendára,čo ma čaká. Skontrolujem pre istotu aj ten šéfov, či sme nezabudli na nejakú poradu,alebo na školenie. Kolegu sa spýtam,či bude mať na mňa nejaké požiadavky a ja mu predostriem svoje, s ktorými musí pomôcť on mne. Máme to zaužívané tak,že ja som na administratívu a on je na veci praktické. Občas treba samozrejme aj štyri ruky a vtedy priložím aj tie svoje k dielu.
A preto keď ma prvý raz poprosil,či by som miesto neho neurobila to a to, samozrejme súhlasila som. Nemám( vtedy som nemala) skúsenosti s takými vecami,ale pomocou manuálu som to za 90 minút čistého času zvládla. Podotýkam,že sa jednalo o vec technickú, čiže som používala aj skrutkovač a dokonca aj kliešte. Druhýkrát mal dovolenku a situácia sa opakovala. Poučená skúsenosťou, som si zobrala zo sebou baterku, a plné vrecko skrutkovačov rôznych veľkostí a dvoje kliešte a jeden hasák! 60 minút - môj rekord.
Na tretí jeho pokus som bola nútená odpovedať nie,pretože som bola skutočne zavalená svojou prácou. A potom som náhodou začula,ako hovorí inému kolegovi,že to nezvládne len tak hockto. Naposledy keď ma požiadal o pomoc, som mu odvetila jeho slovami - teda že sama to nezvládnem,ale ak chce, môžeme ísť spolu. To sa mu samozrejme nepáčilo,prišiel by o svoju fajčpauzu. Nedala som sa - a odvtedy si zadelí povinnosti tak,aby stíhal.
Moje prvé víťazstvo.
Obdobná situácia, kolegyňa ma poprosí,či by som ju na mesiac nezastúpila (návšteva dcéry v USA). Súhlasila som,vždy ma zaujímal jej prístroj,ale má na ňom cedulku „ don´t touch", tak som to rešpektovala. Dva týždne som trénovala všetky predvídané aj nepredvídané situácie. Bola som pripravená. Celý mesiac počas jej neprítomnosti som za ňu zaskakovala. Išlo len o slabú hodinku denne,ale brala som to ako novú skúsenosť. Po jej návrate potrebovala pár dní na vybavenie pošty a oných vecí. Pár dní je podľa mňa dva až tri. Keď neprišla ani na piaty, začala som konať.Bol to pondelok,zodvihla som telefón a oznámila som jej,že moje zaskakovanie sa dnešným dňom skončilo. Nadiktovala som jej zmenené heslo a zložila. Do hodiny bola pri prístroji a pracovala sama.
Moje druhé víťazstvo.
Ale aj tak za najlepšiu vec považujem to,že som dosiahla svoje aj za cenu hádok a niekedy možno aj tvrdších slov. Jednalo sa o hrob mojej babičky - maminej mamy. Nikdy som ju nepoznala,dokonca ani fotku som nevidela. Zomrela dávno pred tým,ako som sa ja stihla narodiť. Mamin rodičovský dom sa predal, peniaze si rozdelili traja súrodenci rovným dielom. Polia čo zostali, sú v prenájme u poľnohospodárov a tých pár tisíc čo vynesú každý rok sa tiež delí na 3 časti. O hrob sa stará moja mamina. Platí aj všetky poplatky,( cintorín,hrobové miesto) dokonca aj drobné opravy na pomníku. Sama. A tak som sa spojila s maminým bratom a sestrou. Povedala som im jednoduchú vec, ak sa môžu deliť rovným dielom príjmy,tak sa môžu aj poplatky. A samozrejme aj starostlivosť. ( Mama mi to samozrejme kategoricky zakázala,ale aj tak som to urobila).
Chvíľu trvalo,kým pochopili čo od nich chcem,ale potom uznali. Obaja bývajú ďaleko,takže pravidelná starostlivosť o hrob odpadá,ale dohodli sme sa. Z príjmu za polia každý rok oddelia určitú sumu a tú pošlú mamine. Suma to nie je veľká,ale dostatočná za starostlivosť mojej mamy.
Ona to ešte nevie, povieme jej to,až keď príde prvý šek. Dúfam že ma nezabije. Ak nie,tak to bude moje najväčšie víťazstvo - a určite najspravodlivejšie.
