Zoberte si ich, všetky tri, prosím vás a vráťte ich až keď budú na vysokej. Zaplatím, fakt. Takto núkal svoje tri dcéry ich vlastný tato. Ešte minulý týždeň boli milé a malé. Nosili mi pohár s malinovkou a hľadali mi okuliare. Rady a ochotne. Kto sú tieto potvory? Kam sa podeli moje pekné dievčatá?
Ale poďme od začiatku. Boli tri,teda najprv jedna - Janka, potom dve - Janka a Andrea a nakoniec tri - Janka,Andrea a Eva. Prvé roky boli náročné,lebo akoby sa dohodli, všetky tri zároveň plakali,papali, cikali a .. aj to ostatné. Keď mala najstaršia 4 roky,začali chodiť do škôlky dve a tretia do jaslí. A potom to už bolo len lepšie a lepšie. Základná škola ubehla rýchlo,nemali žiadne problémy a učili sa dobre.
Potom mala zrazu Jana 14 a mamu začala nazývať aaach,tá? A tatko už nebol tatušik, ale „myslíš ten"? Kým sa ako-tak spamätávali,mala 14 aj Andrea,a to už bola kúpelňa permanentne obsadená. Mama sa musela naučiť umyť sa a urobiť si komplet toaletu za 5 minút spolu s pokrikmi „ booože,čo tam toľko robíš?" Mama my sme dve a potrebujeme si naniesť mejkap. Mimochodom, potrebujem nový rúž. Aj ja, povedala druhá. A mama v snahe zachrániť sa ušla z kúpeľne aj z domu.
Potom si Jana našla suuuuper frajera. Bol to taký výrastok,na nose pupáky,na brade akési páperie, a hovorila mu Džony. Dobre. Asi dva týždne bolo doma samé chichichi a šušušu. Potom sa ozývalo z izby -neoxiduj tu, vypadni, nechaj nás. Potom zrazu bolo ticho. Mama spozornela. Preboha! Tá niečo vyviedla.
Mala vážny pohovor. So všetkými odrazu. Jana prevracala očami, Andrea prikyvovala a Evka vyvalovala oči. Mama totiž vysvetlila všetko a dosť podrobne. Potom bol chvíľu pokoj.
Ďalšie mesiace sa niesli v znamení neustáleho toku vody v kúpeľni, spotrebovaní neuveriteľného množstva laku na vlasy, krému na tvár, telového mlieka a rôznych tých malých voňavých vecičiek.
Puberťáci v podstate necítia k svojim rodičom nenávisť. Aspoň nie stále. Občas vtedy,keď ste doma a oni s tým nejako nerátali - čo je asi každý piatok a každú druhú sobotu. Oni vás majú vlastne radi. Keď sa prideľuje vreckové a keď im oznámite že idete niekam. Kamkoľvek,na dlhšie ako na dve hodiny. Alebo na dva dni.
Rodičia v podstate milujú svoje deti. Skoro stále. S výnimkou chvíľ,keď vám príde telefónny účet z pevnej linky za 4000 a nikto netelefonoval,lebo oni majú predsa svoje telefóny. A keď nájdete prázdnu chladničku. A špajzu. A aj pivnicu. A ešte keď sa vrátite z chaty o štvrtej miesto o šiestej. A nájdete vo svojom dome plno cudzích detí,ohorkov a krabíc z pizze. Vtedy by ste vraždili,ale nemôžete.
Vtedy ich chcete predať,respektíve podarovať za mierny poplatok. Alebo aj zadarmo!
