Strýco Floriš si rád vypil. Jeho žena Štefina mala dosť roboty schovávať pred ním pálenku. Mala viacero skrýš,jednu naspodku v almare, jednu v komore,jednu na povale. Ráno vždy Florišovi naliala za pol deci,aby mu robota išla od ruky. Ale tým mu len chuť spravila a Florišovi sa potom len o štamperlíku zdalo.
Keď už sa to nedalo vydržať, začal kutrať. Šak tá Štefa nemóže byt taká prefíkaná,aby ani jednu flašu nenašol. Z tej, čo mu ráno lievala si nedovolil odpiť,lebo to by baba zistila. Robila si čiaročky - proste evidovala to.
Jeden raz sa Florišovi podarilo vykutrať fľašu v parádnej izbe, v perinách. Dva dni odolával a na tretí si odpil. Pravdaže chytil slinu a do večera bolo pol flaše fuč. Štefina bola u susedy a tak mal čas na premýšlanie. Čo spravím čšúl? Šak tá ked na to príde, bude robit krik. Nehám to na ráno, šak aj pán farál hovoria,že ráno je múdrejšé večera.
Lenže ráno Štefina svojmu mužovi naliala ako obyčajne pol deci a odišla hrabať seno. Pred obedom dojdzi pre mna na voze a pobereme to seno. Aj naše,aj Kvetušine. A nezabudny. Floriš mal od rána dobrú náladu a každú chvílu sa zastavil v parádnej izbe a odpil si z flaše. Zakaždým sa pekne vyzul,aby nezanechal po sebe stopy. Pred obedom nachystal voz a išiel sa potužiť. Lenže vo flaši už bolo len na dne. Dopil a flašu naplnil vodou. To aby na to Štefa neprišla.
Po pár týždňoch, dávno zabudol, čo s flašou spravil, čakali na veľmi dôležitú návštevu. Mali prísť budúci svatovci - popýtať ich dcéru Marku. Štefina od rána chystala, varila, upratovala, preháňala jeho aj dcéry. Napokon slávna návšteva prišla. Usadili ich v kuchyni, lebo nebola ešte ruka v rukáve, nuž do parádnej izby ešte nepatria. Marka lietala okolo svokrovcov jak z namydleným zadkom. Nuž,dones flašku Marka, šak vieš kerú. Nalejeme si, nech sa nám podarí čo sa má. Floriš hned vrtko vstal a doniesol štamperlíky - od samej radosti,že mu nalejú aj zabudol,že ho noha bolí.
Naliali, a z budúcimi svatovcami si aj štrngli. Štefina piť nemohla, doktor zakázal,nuž si dali len oni traja. Floriš sa usmieval,keď privoňal k flaši. Úsmev ho prešiel okamžite,ako do seba nalial pálenku. Ná, čo ste nám to svatka naláli? Šak to je tuším samá voda, povedala svokra, no pekne ste si náščevu uctili, pekne. Ale to neny možné svatka, to nyje, Mara, odkál si tú flašu zebrala? No, šak jak ste mi kázali, z postele, mama. Floriš vedel že je zle, tak sa chcel nenápadne vytratiť. Ale Štefina bol šikovnejšia. Ach, ty kujon jakýsik starý. Ty sa nehanbíš, ty hovado jenno? Vypit celú flašu a dolát z vodu? Takáto hanba, takáto hanba, nehnevajte sa svatka, svatko, to len tento starý ožran spravil. Ale veruže už nedostaneš ráno odemna nikedy štamperlík,veru nikedy. Takáto hanba!
Chudák Floriš, Štefa svoje slovo dodržala a veru mu nenaliala. Našťastie, Markin muž bol dobrý zať a vedel po čom tatkovi srdce piští,nuž si sem tam spolu dali po jednom.
