A končil sa jednoducho ... ahoj. Bez podpisu. Keď som si tých sedem slov prečítala,patrične som očervenela,skontrolovala som adresu či naozaj list patrí mne a začala som spovedať babku, že kto ten list priniesol. „ Jakože do?" pýtala sa ma, „ šak listárka,né? Ukáž to sem, nech sa kuknem do ci to píše!" To keby som vedela, pomyslela som si. Urobila som dva rýchle kroky dozadu a jeden doprava a list schovala za chrbát. „Babi, ty nevieš čo je listové tajomstvo? Na tajomstvá si ešče mladá" znela odpoveď.
Nikdy som sa nedozvedela kto ten list napísal. Celé prázdniny a ešte mesiac potom som čakala nejaké pokračovanie,nejaký náznak. Nič. Žiadny ctiteľ sa neobjavil, žiadny ďalší list neprišiel.
- - - - - -
..... ahoj, to som ja, natália, chcela som ti to povedať už v tábore, že si iný ako ostatný ....
takto sa začínal list, ktorý dostal môj syn. Vrátil sa z letného tábora a zjavne tam očaril nejakú žabku. Ona sa aspoň predstavila a napísala spiatočnú adresu. Obávam sa však,že odpoveď nikdy nedostala. Teda neviem to naisto,ale podľa synovej reakcie ( prevrátil oči a povedal niečo ako bože, to je koza). Môj syn je totiž presne ako jeho otec. V listoch lásku zásadne nevyznáva.
Jediný list čo som kedy od neho dostala ( a mám ho dodnes) sa končil úplne obyčajne: mám ťa rád, zavolaj mi na toto číslo.
Aký bol Váš naj list?
