Najprv,po prvom cykle chemoterapie bola síce bez vlasov,ale lekári jej dávali veľkú nádej. Staršia dcérka sa chcela vydávať. Jej prvoradým cieľom bolo vydržať do svadby. A podľa možností sa na nej aj zúčastniť. Bolo jej to umožnené. Cítila sa dobre, celkom dobre vyzerala a veľmi sa tešila. Potom sa choroba vrátila. O pár mesiacov sa mala stať babičkou. Nemohla sa dočkať. Silou mocou sa potrebovala dožiť vnúčatka. Aspoň tohto jediného mi dovoľ uvidieť,prihovárala sa bohu v kostole.
Dočkala sa. Nevládala síce vnučku kočíkovať,ale mohla ju pohojdať v kolíske. Mohla pohladkať jej bacuľaté líčka. To jej dodávalo veľa síl. A ona ich potrebovala.
Počkala aj na svadbu druhej dcéry, druhé vnúčatko. Nemala svoje vlasy, pochudla a necítila sa najlepšie,ale zvládla to. Keď sa mladšej dcérke narodil chlapček, videla ho len na fotkách. Nepustili ju z nemocnice. A keby aj, nevládala by.
Na vianoce sa jej stav prudko zhoršil. A vo februári zomrela.
Včera som stretla na cintoríne jej mladšiu dcéru. Aj s kočíkom. Malý už sedí a podobá sa úplne na babičku. Niesli na hrob kyticu bielych klinčekov. A čo má mama narodeniny alebo výročie? pýta sa jej jedna všetečnica. Nie, nemá, pokrúti hlavou mladá žena. A čo teda? Načo takú kyticu? Je predsa deň matiek, povedala a odišla.
